Tento týždeň niečo o mojom progrese v angličtine a v arabčine a o mojom Janíkovi :)
Väčšinu môjho pracovného týždňa napĺňa čítanie a písanie. Cítim sa ako prváčka, ale pravda je, že to nie je pravda. Už som druháčka! – oficiálne po piatykrát. Ale tak či onak, intenzívne čítanie, písanie, hovorenie a počúvanie v anglickom jazyku mi za takmer tri mesiace výrazne zlepšili môj jazykový prejav. Minulý týždeň ma vychválili Susan s manželom, tento týždeň mi to povedala spolužiačka na hodine o hodnotení. Je to skvelý pocit! Som na seba hrdá a takmer sa vznášam, keď počujem slová chvály. Moje sebavedomie prudko rastie. Počas poobednej cesty do školy stretávam pri prírodovednom múzeu skupinku detí v rovnošatách. Asi školský výlet. Obchádzam múzeum a mierim do School of Education. Zastavuje ma detský hlások:
- Are you a college student? (Ty študuješ na výške?)
- Yes, I am. I´m the international student from Slovakia. (No, áno. Som zahraničný študent zo Slovenska)
Váha tejto informácie nakláňa detské hlávky mierne doprava. Ich prižmúrené oči dávajú jasne najavo hlboké zamyslenie, z ktorého sa napokon vykľuje ďalšia otázka:
- Do you speak English? (Hovoríš po anglicky?)
Tentokrát sa hlava mierne nakláňa mne a spolu s mierne zdvihnutým ľavým obočím zreteľne odpovedám:
- Yeeees, I doooo. (Áaaano, hovorím.)
V tvári vedľa stojaceho chlapčeka sa dá čítať nevýslovná radosť, ktorú napokon predsa len pretavuje do slov:
- And can you say something in English right now? (A mohla by si povedať niečo po anglicky hneď teraz?)
- ...???
Moje sebavedomie utrpelo ťažkú ujmu na zdraví. Večer plánujeme s Tinou, kolegom Ryanom a jeho priateľmi zájsť na pivko. Hádam to prebolí ;) Večer si rýchlo balím veci do kabelky, zbieham po schodoch do jedálne, kde ma už čaká Tina. Tina je z Nemecka, čo znamená, že keď sa dohodneme na stretnutí o 19:10, tak o 19:09 už je v jedálni a čaká ma. V priemere 6,2 minúty. Rozhodli sme sa ísť pešo. Zhruba polhodinová prechádzka. Ideme dole kopcom, čo je celkom fajn, keďže naspäť nás zrejme zavezie Ryan. Okolo jazdiace autobusy ma privádzajú k otázke, či už Tina skúsila miestnu dopravu. Keďže som jej pred časom detailne opísala všetky svoje trapasy z jazdy autobusmi, radšej sama nešla. Sľubujem jej, že niekedy sa pôjdeme previezť. Prechádzame posledné semafory a ja si už predstavujem, ako vojdeme do Írskeho pub-u, ukážem pas, ktorý svojím pôvodom vzbudí tradičný záujem (alebo to je mojou fotkou?), dajú mi pečiatku na ruku, že už môžem a ... Počkať. Ukážem pas? „Tina? Zabudla som pas na izbe. Potrebujem sa vrátiť.“ A týmto som chcela povedať, aká som dobrá kamarátka, lebo som Tine poskytla príležitosť na jazdu autobusom tam a naspäť. Len matne si spomínam na asi milión poznámok za zabudnuté veci a domáce úlohy v žiackej knižke od najmilšej prváckej pani učiteľky na celom svete. Tak viete, som len druháčka, až tak veľa sa toho asi nezmenilo. Čítanie a písanie...
Som rozhodnutá, že cez víkend sa od týchto činností odreagujem. Na to niet lepší spôsob, ako stráviť veľa času so Sahar. Je Arabka a je podarene šalená. Tvrdí síce, že to spôsobujem ja, že keď je pri mne, tak má potrebu robiť crazy veci, a že šalená som ja, že mi to vidí v očiach. Ale ja vôbec neviem o čom hovorí. V sobotu ráno ideme pomôcť s prípravou burita pre bezdomovcov, ale rozdávať ich už nejdeme, lebo Sahar je dohodnutá s priateľkou na spoločných raňajkách. Som pozvaná aj ja. Cynthia je žena, ktorá ako prvá povedala Sahar o Ježišovi. Som jej veľmi vďačná. Potom ideme do Arabic Church. Je tam viac ľudí z arabského sveta, ktorí sa stali kresťanmi. Po arabsky rozumiem iba šesť slov, z toho jedno je „ľa ľa ľa“ = „no no no“ = „Prosím ťa, nerob to, môžeš si ublížiť.“ Tak možno že viem iba päť slov. Nadšený prejav pastora pôvodom z Egypta počúvam čo najsústredenejšie. Fascinuje ma to. Moja prvá asociácia s týmto jazykom sú príspevky vo večerných správach týkajúce sa terorizmu. Teraz počujem, ako je po arabsky oslavovaný Boh. Napriek tomu že okrem Mária Magdaléna a Rabuni, nezachytím nič, som povzbudená. Večer je na pláne koncert, ale balím to predčasne. Cítim jak vybľutá rezanka a v noci sa majú diať veľké veci.
V Amerike v noci, ale doma je to dopoludnia. Neviem sa donútiť vstať o 2:00 z postele a ísť niekam na chodbu. Beriem si notebook k sebe dúfajúc, že moja spolubývajúca Sally nebude veľmi trpieť mojou túžbou byť teraz v Ríme. Ján XXIII. je môj obľúbenec. Je to môj Janík. 11. októbra 1962 otvoril Druhý vatikánsky koncil, ktorého výročie usilovne každoročne oslavujem. Kebyže sa narodím o pol hodiny skôr, tak by tie oslavy až také intenzívne neboli. (Ale aj pätnásť minút skôr by bolo kritické – už tak ocko došiel do nemocnice v pyžame...). Slávnosť je pekná. Jedna z prosieb je po arabsky, z čoho má Sahar na druhý deň radosť. Ku koncu som dojatá. Je to jedna z chvíľ, kedy cítim, že svätí v nebi sú nám bližšie, než sa zdá. Asi preto, lebo nebo je blízko – stačí urobiť krok.
Svätý Ján XXIII., oroduj za nás.
Svätý Ján Pavol II., oroduj za nás.