Jarné prázdniny môžu byť také krásne :)

Och, tak takéto jarné prázdniny som si nepredstavovala. Raz za život idem do Kalifornie, kde je už od novembra stále slnečno a ono tu prší! Cítim sa ako miracle maker! Takmer každý rok sa v Rumunsku na misiách modlíme za dážď a prišlo to! V marci a v Kalifornii. Posledná veta ma núti pripustiť aj možnosť, že to so mnou nemá nič spoločné. Radosť záhradkárov a polo-vyschnuté Shasta Lake ma v tom utvrdzujú. Ale všetko ostatné vyzerá naplánované, takmer ako od večnosti pripravené.

V nedeľu večer sa motkám po denverskom letisku, ktoré už vyzerá o čosi menšie, než keď som tam prišla po prvýkrát. Rýchlo prechádzam check-in, kontrolu, zisťujem, kde budem nastupovať do lietadla. Ešte mám dosť času, tak pozerám obchodíky. Našla som jeden s dokonalými náušničkami. Krásne, super, motýlikove. Od šťastia skoro vrtím chvostíkom. Vyberám zopár párov a idem ich zaplatiť. Predavač je milý ako takmer každý predavač, ktorého som tu stretla. Teší sa so mnou z môjho objavu a oceňuje ho na-nepamätám-si-koľko dolárov. Cena svieti na malom displeji na stole, na ktorý mi predavač ukázal. Prikladám naň svoju kreditku a bezkontaktne platím. Milý predavač sa na mňa milo smeje. Začínam mať nepríjemný pocit, že som nič nepočula pípnuť a mala by som ... a ten smiech. Hmmmm. „Nie, nie, to sa nám len odlomilo z pokladne,“ hovorí ešte stále milo milý predavač a demonštruje, ako by to malo vyzerať. Ta, sorry :) Nastupujem do lietadla tešiac sa, lebo lietanie je úžasné. Povinná jazda bezpečnostných pravidiel, zapnutie pásov, odlepenie sa od zeme a nejaké čudné trasenie. Zrejme silno fučí vietor a lietadlo s ním bojuje zo všetkých síl. Pozerám sa z okienka a vidím ako sa celé krídlo ohýba a trasie. Obzerám sa po okolí a všetci ľudia sa tvária, že je to OK. Navyše, vidím ďalšie lietadlá, ako vzlietajú a pristávajú a žiadne nepadá. Tak je to asi fakt v poriadku. Keď mi to trasenie chce ešte nahnať strach, tak len privriem oči a predstavím si, že idem autom po našich cestách. To je tak na rovnako. Hneď sa cítim bezpečnejšie.

Po prestupe v San Franciscu prilietam do Reddingu, malého mestečka v severnej Kalifornii. Na letisko po mňa prichádzajú Martin a Veronička. Patria medzi tých ľudí, ktorí z domu vedia urobiť domov zrejme pre kohokoľvek. Rozprávame sa do neskorého večera a ráno to mierne ľutujeme, lebo treba vstať a ísť na konferenciu. Mne sa nechce, ja mám prázdniny! No nič, vcelku šťastlivo tento ranný boj zvládam a idem na raňajky. Zdravé raňajky. Z taniera na mňa pozerá podivne vyzerajúca ovsená kaša s ovocím. Keď mi niekto povie, že jedlo je zdravé, vždy začnem byť veľmi opatrná. Martin mi hovorí, že vo filme Matrix, tú kašu opísali, že „nie je to nič moc, ale je v tom všetko, čo tvoje telo potrebuje“. Žeby ma to práve zmotivovalo... Tak to teda skúšam a v hlave počujem ozvenu babičkinho hlasu z detstva: „U Hubeňákú se jí všechno!“, pridáva sa ešte záblesk babičkinej „vařéky“ gigantických rozmerov zavesenej v špajze. Na druhé a tretie ráno si tú kašu pýtam, napriek lukratívnej ponuke dať si praženičku. Zázrak! A nebol jediný v Reddinug, ale chystám pre vás čosi špeciálne, kde sa dozviete viac... len trpezlivo! Teraz sa posunieme do San Jose.

Cestujem tam autobusom a vlakom. Najprv to vyzeralo ako tá horšia možnosť oproti lietadlu, ale nie je tomu tak. Cestou obdivujem nádhernú, pestrú kalifornskú prírodu. Farebné kvety, rôzne druhy stromov, kopce i more. Cítim sa ako na prázdninách. Moment, ja som na prázdninách! Na stanicu po mňa prichádza Martin. S ním a s jeho manželkou Rasťou sme sa stretli raz u nás doma. Pred tým a odvtedy to bolo skôr internetové kamarátstvo. Ich deti Justínku a Mojmíra som doteraz ani nestretla. Po piatich minútach u nich doma sa cítim ako u nás doma. Zjavne je to tiež svätá rodinka, ktorá robí zo svojho domova domov pre všetkých „okoloidúcich“. Začínam rozumieť tomu, ako môže byť nebo domovom každého človeka. Martin a Rasťa ma berú kade-tade po výletoch. Hneď prvý je misia v Carmeli. Je to jedno z miest, ktoré kedysi dávno založili španielski kolonisti – prekvapivo historické. Odtiaľ sa ideme do Monterey, krásneho prístavného mesta. Po ceste ešte stojíme na pláži. Zrejme si Martin všimol moju tvár nacapenú na okienku auta. Krása Tichého oceána ma unáša. Prechádzame sa po pláži, píšem odkazy do piesku a Martin ma pri tom fotí, zozadu počujem prichádzajúcu vlnu, spredu počujem Martinove „Poď! Poď! Rýchlo!“, v topánkach cítim chladnú tichooceánsku vodu. No proste nádhera. Ešte trošku polozíme po skalách a ja zrazu prichádzam na to, že nemám mobil. Utešujem sa tým, že isto je v aute, ale tak je to iba beznádejný sebaklam. Spomienka na Česko: Do Prčíc! Tak ešte jedna prechádzka po pláži, návrat do Misie a nič. Skúšame volať, ale nikto nedvíha. V duchu sa lúčim so svojou nedávno kúpenou SIM kartou a utešujem sa, že kontakty mám v notebooku. Prichádzame do Monterey a už sme riadne hladní. Martin si berie veci a na telefóne ma zmeškaný hovor. Odo mňa. Volá mi naspäť a s najmilšou slečnou na celom svete dohodne, kam telefón ukryje. Ešte sa prejdeme a najeme v meste (tá polievka, ktorú tu majú ako špecialitu, bola fakt dobrá – rybacia a smotanovo syrová. sedrfgthzjunikolô – to som musela poutierať klávesnicu, pardon.) Ideme naspäť na pláž a slnko si už pomaly ide dať kúpeľ do pacifických vôd. „Chceš vidieť niečo pekné?“ je Martinova otázka, na ktorú sa nedá povedať nie. Šviháme to na najbližšiu pláž. Je na nej biely piesok a priezračné more. Že zabudnutý telefón, no iste! Roztápam sa z Božieho zmyslu pre romantiku a stojac po členky v studenej vode rozmýšľam, čo ešte pripravil.

(Viac sa pokúsim dať do foto-blogu, pokiaľ to teda technicky zvládnem :)