Ahoj z Ázie.

Po mesiaci sa znova ozývam. Táto kultúra je tak odlišná v porovnaní s tou našou a preto by som sa s vami chcela podeliť o dalšie moje zážitky. Kde začať? Začnem niečím vtipným, ale i strastiplným.

A to praním. Väčšina perie ručne. Máme aj takzvanú práčku, ktorá má od našej práčky dosť ďaleko. Má len 4 programy – 3, 5, 10 a 15 minútový bez možnosti nastavenia teploty. Periete tak, že najskôr si do nej vedrom napustíte vodu, potom tam dáte veci a zavriete ju a pustíte. Keď hovorím, že zavriete, tak si to predstavte akoby ste položili pokrývku na hrniec, žiadne automatické zatváranie. Takže hocikedy si ju môžete otvoriť a pozrieť sa, ako sa vám tam tie veci, krútia, čiže perú. Mne to bolo veľmi smiešne na začiatku. Potom, keď to doperie, vypustíte vodu, samozrejme, veci sú mokré a plné prášku. Tak si ich dáte do vedra a vypláchate ich a potom ich dáte do odstredovačky, ktorá našťastie funguje veľmi dobre. Tá je veľmi dôležitá, lebo keby ste vodu len vystískali rukami, veci by vám asi neuschli ani za  3 dni. Kvôli vlhkosti tú veci schnú veľmi pomaly. Ja ich vždy dávam ku ventilátoru, lebo ak neuschnú do jedného dňa, potom chytia taký nepríjemný zápach. Jednou z mojich strastí bol aj boj so sandálami. Na začiatku som nechápala, prečo takmer všetky sestry nosia len umelé sandále a šľapky, z materiálu ako sú kroksy. Pochopila som to však veľmi rýchlo. V júli,ked som bola ešte doma, som si kúpila jedny pekné sandále na nedeľu a do kostola (však aj vy si máte topánky, ktoré nosíte len v nedeľu, či?)..tu som však po týždni zistila, že mi plesnú. Prečo? Kvôli materiálu, ktorý nie je prispôsobený na vlhkosť. Tak som ich prestala nosiť a začala dezinfikovať: alkoholom, octom.. avšak i po viacerých opakovaniach sa mi ich nepodarilo zachrániť..pleseň sa stále objavovala a ja som ich, žiaľ, i keď mi to bolo veľmi ľúto, ich musela vyhodiť. Takže tip pre vás, ak niekedy prídete do nejakej tropickej krajiny: najlepšie sandále sú z umeliny.

Čo pekného sa este udialo tento mesiac, bola misijná nedeľa – v sobotu pred ňou sme sa rozhodli ísť do ulíc a stretnúť sa s tými najchudobnejšími a v nedeľu sláviť v našej farnosti. Z peňazí, ktoré som dostala od mojich rodákov na misie, sme kúpili jedlo pre tých najchudobnejších. Rozdelili sme sa na 3 skupinky a vybrali sme sa do tej najchudobnejšej oblasti. Väčšina z ľudí, ktorí tu žijú,  hovorí len lámavou angličtinou, pretože ich domorodým jazykom je tagalóg. Deti by sa mali učiť po anglicky v škole, ale to závisí od kvality školy. V každej skupine sme mali jednu sestru, čo ovládala tagalóg. Ja sa tiež snažím naučiť aspon základné frázy. Výhodou je, že mnoho slov majú zo španielčiny, pretože boli dlho španielskou kolóniou. Tento misijný výjazd bol pre mna veľmi silným zážitkom. Znova a znova som si uvedomila, za čo všetko môžem byť vďačná, že mám. Tu je neskutočný rozdiel medzi chudobnými a bohatými. A vidíte ho hneď za rohom, ani nemusíte ísť ďaleko. Chudobní tu žijú hlava na hlave. Uličky sú veľmi úzke, naša hlavná cesta je oproti tomu diaľnica. Predstavte si dom na dome, nielen vedľa seba, ale aj nad sebou a medzi nimi ulica široká asi tak, že môžu prejst vedľa seba dve osoby, niekedy ani to nie. Väčšinou sme stretávali matky s deťmi. Na začiatku sme viedli krátky rozhovor, typu ako sa majú, volajú, koľko majú detí. Potom sme sa opýtali, či sa môžeme pomodliť za ich rodinu a dali sme im obrázok s modlitbou v ich jazyku a spoločne sme sa pomodlili. V jednej ulici boli deti, ktoré vedeli trošku po anglicky a začali sa modliť Anjel Boží strážca môj a modlitbu požehnania jedla. Spolusestra sa opýtala jedného dievčaťa, či pozná Ježiša. Ono odpovedalo: Áno, Ježis je tu medzi nami. Bolo to nádherné. Veľké Pán Boh zaplať všetkým dobrodincom. Takto i vďaka vašej pomoci dostali tí najchudobnejší jedlo na stôl. V tejto misii sa chystáme pokračovať i v budúcnosti.

V nedeľu sme sa na svätú omšu obliekli do našich krojov a spojili sme sa aj s novickami, ktoré tu majú tiež formáciu, takže nás bolo 5 národností: Filipíny, Vietnam, Čína, Slovensko, Togo. Počas svätej omše sme taktiez spievali piesne v rôznych jazykoch: anglicky, spanielsky, vietnamsky, francúzsky, čínsky a v ich domorodom jazyku tagalógu. Po slovensky sme ešte nespievali, lebo pre nich bola velmi ťažká výslovnosť, ale dohodli sme sa, ze do záverečnej omše ukončenia našej formácie, čo bude v júni, sa niečo slovenské naučíme.

Na záver by som vám ešte v krátkosti chcela vysvetliť, prečo som vlastne na Filipínach, pretože spomínam, že som tu na príprave na večné sľuby, ale nie všetkým je jasné, čo to vlastne znamená. 

V našej reholi je príprava na večné sľuby veľmi dôležitá. Preto, keď sestry žiadajú o večné sľuby, zúčastnia sa 9-10 mesačného programu, ktorý sa volá probácia alebo terciát. Väčšinou je v nejakej anglicky hovoriacej krajine a hlavne v krajine, kde je jednoduché dostať víza. Ako som vám už spomenula v minulom článku, v mojej skupinke je nás 7 – 3 z Vietnamu, 2 z Toga, jedna z Filipín a ja zo Slovenska. Naša majsterka je sestra z Nemecka a členkou našej komunity je aj jedna staršia filipínska sestra. Čo je náplňou probácie? Prehĺbenie vzťahu s Ježišom, zdieľanie skúseností a zážitkov, ktoré sme nadobudli počas juniorátu – času, kedy sme obnovovali naše sľuby každý rok. Ďalej je to hlbšie štúdium a samozrejme modlitba. My sme veľmi pekná skupinka a naozaj sa velmi hlboko zdieľame – je čo zdielať, hlavne, naše skúsenosti z komunitného života, tie pekné ale aj náročné. Čo je povzbudivé, že každá z nás verí v lepšiu budúcnosť rehoľného života a každá chce prispieť k budovaniu dobrých vzťahov v komunite. Taktiež zdieľame naše zážitky z misií a apoštolátov, v ktorých sme boli aktívne. Od pondelka do stredy mávame doobeda aj poobede prednášky na rôzne témy, vo štvrtok máme integráciu a reflexiu, kedy si prehlbujeme tieto témy, ako i osobné rozhovory s našou formátorkou a v piatok praktický den – upratovanie a nakupovanie. V sobotu máme apoštolát s deťmi z chudobnej oblasti.

Tak zatiaľ toľko, nabudúce vám poviem viac o cestovaní, ich jazyku a ako slávia sviatok všetkých svätých, čo je tiež veľmi zaujímavé. Modlime sa vzájomne za seba.