Odpúšťanie nie je slabosťou, ale skôr výsledkom vytrvalej, silnej práce na sebe.
Každý sa snaží dosiahnuť dokonalosť vo svojom osobnom živote, či v rôznych sférach života. Nie som výnimkou. Ale keď prišla staroba, choroba zisťujem ako slabnem telesne i duchovne, ako sa mi treščia vzťahy, vidím, že bez svojej viery by som to nezvládla. Boh je mojou milujúcou osobou, oporou, ochrancom, priateľom aj spravodlivým sudcom.
Odpustenie, ktoré nezachádza do predchádzajúcich zranení , ale skutočne plne odpúšťa, je naozaj ťažké, ale nie nemožné. Oplatí sa preňho namáhať, aj pre nás samých, aby sme dokázali ho prekročiť, aby sme hnev ďalej nenosili v sebe.
Je jedno, aké vzťahy napáda hnev, alebo nejaké zranenie, veď nezhody sa vyskytujú aj v rodinných, priateľských či partnerských vzťahoch. Sme ľudia, ktorí sa môžeme navzájom zraňovať, ba zraňovať aj seba samých. Vo vlastnom záujme je každému dôležité čím skôr prosiť o odpustenie a odpúšťať.
Kaď zranenie utŕžime od neznámej osoby, s ktorou neudržujeme bežný kontakt, nemusíme sa trápiť s tým, ako sa budeme k nemu správať v bežných dňoch, len rozíďme sa s odpustením. Je ťažšie a zložitejšie odpúšťať niekomu, kto hrá väčšiu úlohu v našom živote, je pre nás dôležitý.
Súdy, ktoré vynášame ľudia sa vždy vzťahujú na našu vlastnú nedokonalosť, prípadne slabosť telesnú, duševnú, či duchovnú. Nepriaznivé reakcie človeka často pramenia zo zranení, ktoré možno človek ani sám nevie definovať, alebo si ich spôsobuje sám a potom mu deformovane a bránia správne zhodnotiť okolnosti, ktoré spôsobujú zlyhanie v jeho živote. Je to zložité, ale práve tu je ten úžasný dar Boha, ktorý nás vedie k oslobodeniu: „Lebo Boh je dobrotivý a milosrdný a odpúšťa viny, keď nastane súženie, ochráni všetkých, ktorí ho úprimne hľadajú. (Sir 2,13)“.
Málokedy si priznávame svoj podiel viny na okolnosti, ktorá vyústi negatívnou reakciou v danej situácii. Sme náchylní skôr súdiť ako chápať druhého. „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. (Lk 6,37)“.
Preto buďme k sebe zhovievaví, pokorne si priznajme, že sme hriešnici kráčajúci na ceste k rovnakému cieľu, k opätovnému stretnutiu, ktoré je závislé od nášho konania v živote. Majme predovšetkým na mysli, lásku, súcit, chápanie toho druhého. „Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. (Hebr 10,24)“.
Pri odpúšťaní nám môže pomôcť empatia. Predstavme si seba, ako by sme sa cítili, keby nám niekto zasadil rany, ktoré hlboko a bolestivo vnikli do nášho povedomia, ako úpenlivo sme si žiadali, aby sa beh udalostí otočil, aby sme čím skôr obnovili vzťah dôvery a rovnováhy. Aj druhá strana môže mať podobné pocity, a je to v našich rukách dať jej príležitosť na druhú šancu. Preto: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! (Ef 4,32).“
Nikdy sa nehanbime, že sme schopní odpúšťať, ale buďme hrdí na to, že sa dokážeme povzniesť nad niečím, čo by sme si ani len nepomysleli, že by sme boli schopní zvládnuť.
