Kumys = kvasené kobylie mlieko, ktoré obsahuje alkohol.
V Ulánbátare som bola v období „nádamu“ – najväčší mongolský sviatok (11. Júla) . My s manželom sme boli pozvaní aj na tribúnu, ale z manželovho rozhodnutia sme sa toho vzdali. Mňa manželovi kolegovia z expedície predtým pripravovali na to ako to prebieha, čo všetko ma tam môže stretnúť. Hlavne ma učili, ako mám piť z misky „kumys“ (kvasené kobylie mlieko, ktoré obsahuje alkohol). Tú ich techniku musím opísať: „Pomaly zdvihneš misku k perám, pomaly fukneš na penu, ktorá sa vytvára po naliatí do misky, sŕkneš si, pootočíš misku a to zopakuješ. Spodok misky už neodporúčali vypiť.“ Na moju otázku či je to mlieko také horúce, som dostala odpoveď: „Vieš, nemôžeš sa spoliehať na dodržiavanie hygieny, a viackrát sa nám stalo, že sme našli tam aj tmavšie bobulky, to vieš čo je? No, proste, radšej ťa teraz dokonale naučíme ako to máš piť. Nasledovala miska s vodou a nácvik. Manžel o tomto nevedel, preto nemohol pochopiť, prečo tak tvrdohlavo odmietam aspoň ochutnať ten kumys, bezúspešne ma presviedčal, že to má len veľmi malý obsah alkoholu, nakoniec to vzdal.
Dozvedeli sme sa ale, že prečo boli tie bitky Východných Nemcov. Nemeckí experti si pozvali na byt mongolské dievča, chceli od nej, aby sa obnažila. Odmietala to urobiť, jeden Nemec ju zastrašoval pištoľou a tá vystrelila a dievča usmrtila. A toto je ten dopad aj na našu celú rekreačnú skupinu. Zabezpečené miesta v lietadle do Irkutska boli obsadené vyhostenými Nemcami a my sme potom museli letieť turistickým lietadlom, v ktorom leteli americkí seniori pri svojej obchôdzke v Ázii. Prirodzene z Irkutska do Moskvy to bolo komplikovanejšie. Tam nás rozdelili do skupín a potom sme leteli aj vnútroštátnou dopravou v skupinách po 4 až 7-mich. Ja som sa dostala do skupiny 7 ľudí – Jarka z Prahy, jedna učiteľka z Brna, jeden pán so zlomenou rukou z Východného Slovenska, 1 manželský pár (lekárka a baník) z Ostravy, 1 pani z Ostravy a ja z Bratislavy. Z týchto okrem Jarky a mňa, boli 5 rekonvalescenti po črevnom ochorení. (Nedodržali každý deň štamperlík koňaku na prázdny žalúdok- recept môjho manžela). Jarka ma poslúchala, resp. sme sa našli. V Irkutsku sme si zabezpečili svoj obed s pečivom a smotanami pripravených na stole. Vo vnútroštátnom lietadle sme konzumovali len vlastné potraviny, čaj a jablko. Keď sme večer prileteli do Moskvy, už nám všetkým vytrovilo. My s Jarkou sme neplánovali vykúpiť Moskvu, tak sme nešetrili a objednali sme si na aperitív gruzínsky koňak, slepačí vývar, bifsteky s vajcom, hranolkami a s oblohou, k tomu dezert a kávu. Ostatní nechceli míňať, tak si dali len čaj. Chceli sme zaplatiť a bolo to na účet leteckej spoločnosti. Keď sme sa už všetci z Irkutska zišli na letisku, odviezli nás do hotela. Všimla som si veľký nápis: „INTURIST“. Jarka mala v Moskve svoj program, učiteľka z Brna aj pán z Východného Slovenska (moji starci) ma požiadali, či by sa na druhý deň nemohli pridať ku mne. Chceli sa dostať do obchodného domu Gum. Ja som chcela ísť do obchodu so suvenírmi. Na večer som mala u seba aj spoločné vstupenky na balet (Bachčisarajská fontána). Poučená manželom, že nemám mať z ničoho strach, ak viem názov svojho hotela, s taxíkom sa dostanem všade, kde chcem. Peňazí mi dal dosť. Vystúpili sme všetci traja pred obchodným domom GUM, a ja som im povedala, že idem do obchodu so suvenírmi a pre nich sa potom vrátim, nech ma počkajú pred vchodom. Pre istotu som im vysvetlila, že keby niečo a sa chcú dostať do divadla, majú vyjsť von, potom rovno a doprava. Rozlúčili sme sa a prišla som na to, že som si zabudla druhú peňaženku. Žiaden strach! Stanovište taxíkov a počujem že taxikári vyvolávajú taký a onaký prospekt. „Múdre dievča pochopilo“ a pýta sa v akom prospekte je hotel Inturist. Prvá opýtaná: „Neznaju“. Druhý, sa ma pýta: „No kakoje imja?“ Ja: „Inturist“, - už išiel jeho prospekt. S ďalším sa to zopakovalo a ja som pochopila. Inturist je „Čedok“. Pán veľmi ochotný mi povie: „No, devuška, nada vam pomogať. Pajdjom k policajtu“. Hrabem sa v kabelke za pasom a tu sa mi vybaví, že tam večer dávali v hoteli pečiatku. V radosti som takmer vykríkla: „Sputnik“. A už bol prospekt. S taxíkom som sa vrátila, ale pre zdržanie už hneď do obchodného domu GUM. Pri vchode moji neboli. Vojdem dnu a zistím, že obchodný dom má 4 vchody. Utekala som k divadlu. Moji ani tam neboli. Ešte bolo času na znervózňovanie, ale keď to nastalo, naraz vidím policajta, ktorý vedie mojich starcov. Do popuku mi bolo až potom, keď učiteľka vykladala a predvádzala, ako sa nedokázali dohovoriť, a ako potom začala pred policajtom baletiť, ten potom s radosťou vyslovil: „Teater“; učiteľka div od radosti nevyskočila že policajt vie nemecky a vykríkla: „Ja, ja Grosses Theater. Vielen dank, mein liebste!“ Ale policajt už viac nemecky neprehovoril. Ak ste sa len pousmiali aj to stačí. Keď aj len ironicky, aj to je úsmev. A úsmev je najkratšia vzdialenosť medzi ľuďmi.
