Moja prvá šibačka
Vydávala som sa 20 ročná a myslela som si o sebe, že život ma už nemôže veľmi prekvapiť, aj keď Východné Slovensko a Západné Slovensko majú svoje rázovitosti. O Veľkonočnej šibačke som len matne počula, ale som sa s tým nezaťažovala, až teraz, keď som bola tvárou v tvár tejto udalosti. Tatko (svokor) plietol korbáče aj pre môjho manžela a môjho švagra. Sebe ten najväčší, vraj aby ma mohol riadne vyšibať. Dostala som úprimný strach, ktorý som neskrývala ani pred mamičkou (svokrou), ktorá ma utešovala, že šibanie s tými veľkými korbáčmi nie sú tak bolestivé ako s malými, ktoré viac štípu. Toto znásobilo moje zdesenie, lebo môj 14 ročný švagor mal dôvod ma riadne vyšibať, keďže sa mu podarilo nás presvedčiť, že jemu sa lepšie učí, keď je medzi nami, a ja som ho pristihla, že sa nevenuje učeniu, ale rozptyľuje sa sledovaním našich rozhovorov. Po upozornení odpovedal: „veď ja sa učím“ – ale knihu mal v rukách dolu hlavou. Manžel mal dôvod za jablkovú polievku a ríbezľovú omáčku, ktorá mu veľmi nechutila, ale musel poslúchať mamičku, ktorá mu radila, že tak sa naučím dobre variť, ak bude moje varenie chváliť. Sľúbila som mu, že už to viac nenavarím. Utešoval ma, že sa nemusím báť, že tatko len žartuje, a aj Tomík ma má tiež rád, oni by mi neublížili... Napriek tomu som kľakla na kolená a prosila Pána o pomoc, aby im udelil dar ľudskosti. Prvý bol môj manžel, ktorý ma vyšibal a skutočne ma len korbáčom hladkal. Nasledoval tatko, po jeho prvom šibnutí som zvýskla od prekvapenia, ale tatko pokračoval v šibačke s riekankou:
„„Šibem, šibem túto hlavu, aby nebolela,
tento chrbát, aby dobre noše vláčil,
tieto ruky, aby dávali mužovi peniaze,
túto papuľku, aby nepapuľovala,
tieto nohy, aby dobre bežali.“
aj šibaní, po ktorom som sa mu ovinula okolo krku a ďakovala mu, že bol ku mne taký ohľaduplný. Potom nasledoval Tomík, ktorého mamička pripravila, aby bol ku mne jemný. Vďaka Pánu Bohu som to absolvovala len s jedným preventívnym zvýsknutím, pri čom som pochopila, že keď dievčatá pri šibačke výskajú, nie je to od bolesti, ale od radosti.
A my máme ozajstný dôvod na radosť:
"Pán Ježiš naozaj z mŕtvych vstal!"
Prajem vám moji milí, aby ste svoj život prežívali
Zo svetlom vo tmách,
S nádejou v beznádeji,
S dôverou v pochybnostiach a otázkach.
S láskou, kde denne cítime tvrdosť, nepriatie a nepochopenie...
S našim Pánom, ktorý nám verí, žehná nás, miluje nás, spasil nás a otvára nám svoje srdce plné lásky a milosrdenstva.
Foto: google
