Púť do Medžugoria.
Niekoľko rokov som mala chronicky bolestivý členok po komplikovanej zlomenine. Náročnejší pohyb bol možný len pomocou palice. Tu, ale v Medžugorí, na Brde, bola nahradená „živou palicou“ – ramenami priateliek.
Druhý deň, sme išli na krížovú cestu na Križevac. Kto to pozná, vie, že je to zložité i pre zdravé nohy a ešte ťažší je zostup. Napriek snahe nezaťažovať pri takom zážitku priateľov a priateľky, nevzdávame to - cieľ je jasný. Na končiari nasleduje len veľký údiv, čo dokáže láska. Po skončení modlitieb odchádzame na stretnutie s vizionármi. Pri tempe, ktoré bolo priveľmi pomalé, nebol predpoklad, aby sme s priateľkou mohli stíhať termín stretnutia. Priateľka - moja živá barla, napriek prosbe a presviedčaniu nesúhlasila, aby som sa pokúšala, síce veľmi pomaly zosúvať dole, aby aspoň jedna mohla byť prítomná na tomto stretnutí. Prišli sme neskoro obidve, a už bolo možné absolvovať stretnutie s vizionármi len tlmočené v maďarskom jazyku. A bola to dupľovaná radosť – aj z toho, že sme zistili, že sa ešte vieme modliť aj po maďarsky. Ani sme nezbadali, že od radosti tancujeme a poznali sme, že členok je už bez bolesti.
Mt 17,20 On im povedal: "Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: "Prejdi odtiaľto ta!" - prejde. A nič vám nebude nemožné."
Foto: archív fotografií
