Poznávanie Boha vo Svätom písme

Len pýcha môže zabrániť, aby sme sa nesnažili poznávať bližšie nášho Boha, ktorý učinil tie veľké divy, priamo v našich očiach.

Biblia nikde neudáva rozumový dôkaz existencie Boha podľa všetkých pravidiel logiky. Jej v nej však plno ciest od tvorov k Tvorcovi – najmä v žalmoch. O Bohu sa hovorí ako o bytosti, ktorá sa vyjavila, zjavila praotcom – Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi – ktorá skrze Mojžiša vyslobodila svoj ľud z Egyptského otroctva, ktorá ho viedla cez púšť do Zasľúbenej zeme, ktorá ho napomínala, odmeňovala za vernosť a karhala za zlobu, a ktorá sa napokon zjavila v Ježišovi Kristovi, Božom obraze v ľudskom tele.  Sväté Písme teda hovorí o živom a osobnom Bohu, ktorý je človeku na pomoci, na ktorého sa možno obrátiť v každej biede, ktorý však volá a povoláva každého človeka do úzkeho spoločenstva so sebou prostredníctvom Cirkvi. Vo viere v Boha, priateľa a Otca ľudí, Sväté písmo však zjavuje aj Božie stopy v prírode, vo svete. Pozerá sa naň ako na odblesk Božej slávy: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19,2).  „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi. Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia.“ (Ž 8,2).

Podľa Svätého písma bol človek stvorený mimoriadnym spôsobom na obraz Boží: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27). Už svojim zovňajškom, vzpriamenou, nad všetky bytosti vztýčenou postavou, predovšetkým však svojou slobodou a zodpovednosťou je odbleskom  Božej slávy a vlády nad tvorstvom. Ako verný obraz Boží zmieňuje o možnosti popierania Boha. Považuje ho však za bláznovstvo: „ Blázon si v srdci hovorí: "Boha niet." Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre.“  (Ž 14,1).

Nemúdry, o ktorom je reč, nie je dajakým hlupákom, ale človekom bezočivým a zlým. Z Boha si nič nerobí, nechce ho poznať, nebojí sa jeho súdu. Rozpráva a počína si, akoby Boha nebolo, akoby sám bol Bohom. Je namyslený, pohŕda pravdou a šliape po spravodlivosti. Koná tak, ako sa mu zapáči. Takýto praktický ateizmus je pochabý. Ani jeden človek totiž nemôže ujsť pred Bohom. Jemu nik neunikne. „Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky:   Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Kam môžem ujsť pred tvojim duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou?“ (Ž 139,1-2.5.7)

Popierať Boha, ktorý je všetkým vo všetkom, a správať sa, akoby nejestvoval, Biblia charakterizuje ako hrozné uväznenie do seba samého a výraz poblúdeného srdca. Takú pochabosť pokladá za zaslepenosť.

Zahĺbme sa teraz do Žalmu 139 v nasledujúcej prezentácii:

/c/document_library/get_file?uuid=1e68b39c-c4e4-403a-9e55-d23352c678dd&groupId=2298897

stiahnite si prezentáciu.

Podľa knihy:  A. H. Mateje:  „Viem, komu som uveril“                                                                                           Prezentácia: Sväté písmo, Ž 139                                                                                                                                    Obrázky: google                                                                                                                                                       Spracovala: Anna Václavová