Blogy

Jozef Krišanda - Ako sa cítiš?

Blíži sa DESIATE výročie odkedy sa Jožko presťahoval.. z pozemského domova do večného. (18. 2. 2006) Zverejňujem článok, ktorý som našiel v časopise BRÁZDA seminaristov Spišskej Kapituli (č. 2, máj 1994) čo môžeme považovať za prvotiny jeho publikovania.

Ako sa cítiš?

Je to veľmi častá otázka, ktorou ma teraz pred diakonátom oslovia mladší spolubratia. Zvyčajne niečo zo seba vytrúsim: „Normálne.“ Nerátam, koľko mám dní do diakonátu. Je to zbytočná robota. Vraj ešte toľko a toľko dní slobody. Ešte si to môžeš rozmyslieť. A ak by som Predsa, ak zoberiem život vážne, v každej oblasti povolania a zamestnania som viazaný povinnosťami. Ani život v manželstve a v rodine nie je citová idylka, ale náročné povolanie.

Podľa mňa, povolanie sa nevyberá z toho hľadiska, čo je ľahšie, ale z hľadiska, k čomu som povolaný. Predsa však človek pociťuje určitú ťarchu. Musí sa kontrolovať, dávať na seba pozor, čo povie, ako to povie, ako sa vyjadrí. Stáva sa osobou verejnou, čiže má nádej stať sa osobou verejne pranierovanou. Podobáme sa súťažiacim, ktorí bežia štafetu. My mladí zatiaľ čakáme a s napätím pozorujeme súťažiacich, medzi ktorých sa o chvíľu zaradíme. Niektorí si ešte rozospato pretierajú oči a nevedia čo majú robiť so sebou. Iní nervózne hodnotia svojich „predbežcov“ a plní odhodlania niečo dokázať sa horlivo pripravujú. Starší hovoria: „Chlapče, ešte nevieš, do čoho ideš.“ Je to pravda. Ešte si neviem presne do detailov predstaviť, čo ma čaká v budúcnosti. Ani problém celibátu nemôžem ešte plne prežiť, pretože zatiaľ nie som v paľbe problémov a nepočítam sa k osamelým. Vždy to tak bolo v živote, že ľudia nikdy nevedeli presne do čoho idú. Ani mladý adept parašutizmu nevie presne, do čoho ide pri prvom zoskoku z lietadla. Samozrejme dovtedy, kým mu vysádkový sprievodca slušne neotvorí dvere a nevyzve ho, aby si vystúpil do prievanu. Som si vedomý vlastnej krehkosti a biedy. Viem, že mi niekedy bude ťažko. To je normálny jav. Radosť v živote sa nezaobíde bez bolesti.

Aj známy básnik Džibrán v diele Prorok – Prorokova záhrada píše: „Ja vám však vravím, radosť a zármutok sú neoddeliteľné veci. Spolu prichádzajú a kým jeden z nich s vami hoduje pri stole, pamätajte si, že druhý si líha vo vašej posteli.“ Mnohé problémy a otázky som musel prekonať a prežiť už tu v seminári. Nie že by som mal vážne problémy s vierou, to nie. Ale niekedy som si pripadal ako Vratko z rozprávky, keď prišiel domov. Mal som chuť povedať: „Mamo, človečina smrdí!“ Je samozrejme dobré, ak sme v kontakte s človečinou. Tá by však mala voňať, ako to spieva skupina Elán v jednej zo svojich piesní. Považujem to však za normálny jav. Všetky svoje klady a zápory si prinášame z domu, z prostredia, v ktorom sme vyrastali. Ani seminársky život, ani svätenie nás v tomto smere radikálne nezmení. Keď som sa hlásil do seminára a bol som si pre potvrdenie o štátnom občianstve na mestskom úrade, jedna pracovníčka sa ma opýtala: „A čo, dievčatá nič?“ Nuž čo, nič. Nešiel som do seminára preto, že by som mal averziu voči dievčatám. Nešiel som tu preto, že som sa sklamal v láske. Tak si predstavujú mnohí povolanie ku kňazstvu. Na upresnenie by bolo potrebné dodať asi „mnohé“. Za koho nás pokladajú ľudia? Jedni za chudákov, niektorí za dobrákov, ďalší za tých, ktorí sa chcú obetovať. Myslím si, že môžem za seba aj za svojich spolubratov napísať: „Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela, ani veľa mocných, ani veľa urodzených, ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil silných, čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby sa pred Bohom nik nevystatoval. (1Kor 1, 26-29)

Potrebujeme veľa sily, aby sme vedeli veľa zniesť – utrpenie, výsmech aj nejakú tú „slinu“.Ale tak isto aj obľúbenosť, šťastie a popularitu. Dovolím si trochu zarýmovať: „Až zaznie aplauz a hlasne ťapi, ťapi, vtedy sú na mäkko a ohnú chrbát aj tvrdí chlapi.“ V tom je náš problém. Zostať stále vyrovnaný, nezmietaný zlobou a egoizmom. Ináč to vyzerá veľmi komicky a vedie to k tragickým následkom. V našom náročnom povolaní si treba zachovať zdravú rovnováhu. Dobre to vyjadruje verš jedného z hymnov: „Duch ubitý nech neklesá, vzletný nech pýchou nepne sa.“ Nespolieham sa na seba, lebo viem, že som krehký. Ak niekto padne, neodsudzujem ho, pretože vnútro človeka je oveľa komplikovanejšie než ako si to niekedy predstavujeme. Z vlastnej životnej skúsenosti viem a pozoroval som to aj na iných, že keď som v živote niekoho posudzoval a hodnotil z pozície: „Ja som lepší“ alebo „Ja budem lepší“, veľmi skoro som na to doplatil. Musel som potom s horkosťou v duši vypiť pohár vlastnej biedy a skrachovaného „ja“ a podobne, ako keď Izraeliti chlípali vodu aj so svojim zlatým teľaťom, ktorému tak dôverovali. Tajomstvo povolania nosí každý jeden z nás v sebe. Dovolím si ukončiť modlitbou mladého Šalamúna: „Ja som malý chlapec a neviem, čo si počať. Daj teda sluhovi srdce pokorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým, veď ktože by ináč vládal spravovať tento tvoj početný ľud. (3 Kr 3, 7b.9)