Krížová cesta – triezvy pohľad na život

V prostredí, kde sa pohybujem, zisťujem, že krížová cesta priťahuje do kostola omnoho viac ľudí ako iné pobožnosti. Keď som bol malý chlapec, tak mi jej priebeh pripomínal spartakiádu a niekedy sa mi zdala dlhá, pretože po každom zastavení sme sa modlili Otčenáš, Zdravas a Sláva. Teraz ako dospelému mužovi a kňazovi sa mi javí ako príliš reálna. Na krížovej ceste nie je nič vymyslené, chýbajú tam zázraky. Toto je náš život.

 Nikto z nás sa nevyhne bezočivým súdom ak sa nebude pasívne čľapkať v stoke spoločenského marazmu,  bude sa snažiť unikať a byť iným. Beda mu! Dobrý kresťan bude dostávať po ušiach a niekedy aj od tých normálnych kresťanov, čo na Veľkú noc dajú posvätiť šunku, hyperaktívne behajú v nedeľu po hypermarketoch a modlia sa len vtedy, keď už vyčerpali všetky možnosti vrátane konexií. Dobrý kresťan statočne nesúci svoj kríž sa stáva divadlom pre svet. Aj pre dobrého kresťana platí veta z písma: „Spravodliví majú utrpení veľa ale Pán ich vyslobodí zo všetkých” (Žalm 34,20) .  Život nám niekedy prináša dostatok ponižujúcich situácii, keď sme odkázaní na neochotnú pomoc spolublížnych, ako to bolo v prípade Šimona z Cyrény – prinútili ho. Často nás prekvapia dobrí ľudia, ktorých je dostatok a tí nám pomôžu v pravom čase a správne ako Veronika. Po častých pádoch sa človek dvíha, robí drepy, keď sa chce vzpriamiť. Vstávanie po pádoch ho posilňuje. ”Nohy” mu pevnejú, kráča istejšie. Vstávanie po pádoch, to nie je šklbanie so sebou, keď duch by možno aj chcel a telu sa ešte vôbec nechce. Aby človek vstal, potrebuje chcieť a vynaložiť námahu niekedy vo forme askézy a disciplíny. Pri nesení životných ťažkostí stretneme ľudí nielen v podobe žien, ktorí budú nad nami ľútostivo plakať a v duchu sa budú prajne tešiť z nášho nešťastia aj napriek tomu, že mali  podiel na našom utrpení. Koľkí radi pridajú k nášmu utrpeniu a potom sa tvária, že solidarizujú s nami, ale v skutočnosti by mali plakať nad svojim charakterom a niekedy aj nad svojim potomstvom, ktoré vychovávajú v podobných líniách. Vo Svätom  písme je nahota spájaná s ponížením: „Nenávistne budú s tebou nakladať, zoberú všetok tvoj zisk, nechajú ťa nahú a holú a zjaví sa hanba tvojej necudnosti…” (Ez 23, 29).  Aj napriek dnešnej porno - silikónovej dobe je vyzlečenie stále určitým odhalením a aj ponížením pre človeka. Ľudia si radi robia z iných  duchovných striptérov. Sú zvedaví na detaily života svojich obetí, na ich slabé stránky, zloženie stravy a na poklesky, aby tak mohli obhajovať seba. Deľba rúcha pod krížom je cynizmus zaodiaty v koži biznisu. Ježiš sa prizerá, ako si hádžu vojaci kocky o jeho posledný majetok. Bol to škodoradostný znak, že tie šaty už nebude potrebovať. Koľkí rodičia prežívajú podobnú situáciu, keď si deti podelili ich majetok a len čakajú, kedy dedo alebo babka odídu do večnosti aby sa mohli vrhnúť na to, čo po nich zostalo. Zomieranie blízkeho človeka prežili už mnohí z nás. Ježiš prijíma špongiu namočenú v octe na tlmenie bolesti, koľkí pacienti na lôžkach musia dostávať prostriedky na tlmenie ukrutných bolestí. Tak ako prežívali Ježišovu agóniu tí pod krížom, podobne trpia aj príbuzní zomierajúcich. Skladanie z kríža. Nie je to už aj to, keď sa človek nevráti na vlastných domov? Umývanie jeho tela, obliekanie, ohýbanie stuhnutých údov, ukladanie do truhly často tak ako keď sa ukladá poklad. Nie je to to isté, čo privezenie tela mŕtveho z patológie, jeho identifikácia pri mraziacom boxe? Plač, úprava šiat, vlasov a líčenie tváre milej osoby? A Ježišovo pochovanie, či to tiež nie je realita? Situácie nad hrobom, keď dokážu plakať aj dospelí chlapi ? Či to nie je realita, keď na druhý deň utekáme k hrobu, akoby sme čakali, či sa nám príbuzný nevstane z tej škaredej jamy? To všetko je nám až reálne blízke. Ale to ešte nie je všetko. Veľmi ďakujem Pánu Bohu, že na Bielu sobotu tuho zvieram v rukách monštranciu a nakoľko mi to hlasová dispozícia a talent dovolia spievam: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych…” Vtedy myslím na všetkých mojich drahých, ktorí ma už predišli na ten druhý breh. Za tieto dary, ktoré dostávame v Kristovom posolstve utrpenia a zmŕtvychvstania som pánu Bohu veľmi vďačný.

                                                                       Jozef Krišanda, katolícky kňaz