Zoznámil som sa s mladým, veľmi zaujímavým človekom, maliarom. Už dávnejšie som o ňom vedel, ale v ostatnom čase som ho spoznal bližšie, poodhalil som, čo sa ukrýva za jeho prchkou povahou a trochu dlhšie a intenzívnejšie som sa zapozeral aj do jeho diela...,takže môžem skutočne hovoriť o priateľstve s ním a toto priateľstvo je pre mňa mimoriadne obohacujúce. Či aj preňho, to neviem celkom posúdiť. Volá sa Michelangelo Merisi, pochádza z Lombardie (severné Taliansko) a hovorí si Caravaggio.

Chápem, že čitateľ tohto úvodu si môže o mne pomyslieť všeličo. Veď Caravaggio je dobre známy maliar, priam legenda, neodmysliteľná súčasť dejín svetového umenia..., a štyristo rokov mŕtvy.

Viem. A predsa sa prikláňam k názoru, že oboje môže byť – v istom zmysle – zdanlivé.

Áno, Caravaggio má v Google viac ako 13 miliónov odkazov, nájdeme ho spomenutého v každej encyklopédii či učebnici dejín umenia, zvlášť maliarstva a zvlášť barokového. No informácie o ňom sú často veľmi skreslené. Nanešťastie totiž jeho prvý životopis napísal jeho veľký rival a osobný nepriateľ, Giovanni Baglione, urazený z toho, ako sa dostal do jeho tieňa..., takže na ňom „nenechal suchú ani nitku“, ba viaceré „nitky“ si aj dokreslil... Caravaggiov tuhý boj o identitu, prirodzenosť a hĺbku pravého umenia vyhrali „kontumačne“ jeho nepriatelia, keď pred dovŕšením 40 rokov náhle zomrel. A postarali sa o to, aby na tristo rokov upadol do zabudnutia. Dnes sa nám to môže zdať priam neuveriteľné, ale zároveň stále viac poodhaľujeme jednotlivé „nitky“ tohto totálneho diskreditačného podujatia, v ktorom je priam neuveriteľné, že sa jeho obrazy vôbec zachovali.

Až v dvadsiatom storočí sa, aj to nie vždy ľahko, začína dariť lámať túto škrupinu dezinformácií, ale najmä nechať jeho diela, aby vypovedali o sebe bez zbytočných a nenáležitých predsudkov.

Mnohí z tých, čo sa na to podujali, ostávajú fascinovaní. Okrem dokonalosti maliarskej techniky, ktorá udrie do očí hneď prvá, a často veľmi nezvyčajného, netradičného zobrazenia témy, čo udrie hneď ako druhé, ak divák ponechá jednotlivé obrazy nielen „udierať“, ale prenikať pomaly až do hĺbky svojho srdca, začínajú v ňom rezonovať a rozoznievať celkom nové, nečakané a mimoriadne hlboké myšlienky, svedčiace o výnimočnej duchovnosti autora a teologicko-katechetickej hĺbke jeho umeleckého diela (ak teda hovoríme o obrazoch so sakrálnou tematikou, ktorých je väčšina).

Veľmi úprimne odporúčam toto podujatie, osobitne dnes, keď sme umenie vytlačili kamsi na okraj záujmu a v rýchlosti, akou žijeme, ho vlastne ani nestíhame vnímať, nieto ešte dovoliť, aby sa nám prihovorilo. Zároveň by som rád vydal svedectvo, ako tieto diela zarezonovali vo mne: po dohode s vydavateľom niektoré z mojich „meditácií pred Caravaggiovými obrazmi“ budú publikované počas celého tohto roka na stránkach internetového časopisu „Vox“ a na Kvetnú nedeľu zaznejú, spolu s príhodným hudobným sprievodom, aj v akomsi „duchovnom popoludní“ v jezuitskom kostole v Ružomberku.

Samozrejme, nič nevnucujem – najmä nie čosi ako „poviem vám, čo tým chcel autor povedať“. Sú to len moje duchovné vibrácie, ktoré hlbší pohľad na tie diela vyvolal. Práve tie ma akosi presviedčajú, že tento výnimočný autor nie je ani dostatočne známy, ani dávno mŕtvy.