Udivuje ma, ako kazatelia takmer výlučne identifikujú zástup ľudí, ktorí Ježišovi kričali „Hosanna“ na Kvetnú nedeľu, so zástupom ľudí, ktorí kričali „Ukrižuj ho!“ na Veľký piatok – a rozvíjajú tému totálneho „prevrátenia kabátov“, zmeny priam o 180 stupňov a povrchnosti toho nedeľného nadšenia. Ale odkiaľ vieme, že to bolí tí istí?
Myslím, že je naopak veľmi nepravdepodobné, že by sa tieto dve skupiny dali akokoľvek prekryť. Naozaj sa skôr zdá, že tu išlo o stret dvoch táborov – Ježišových podporovateľov a odporcov, ktorý vyznel v nedeľu v prospech tej prvej skupiny, a v piatok zas v prospech tej druhej.
Dovolím si trošku sa nad tým zamyslieť, čo to môže povedať nám. Je pravdepodobné, že Ježišov vstup do Jeruzalema, ktorý on sám do istej miery pripravil (poslal po osliatko, na ktorom chcel sedieť – čo má silnú biblickú symboliku), vyvolal spontánne nadšenie jeho priaznivcov. Zbehli sa a privítali ho, spoločne so skupinou jeho učeníkov, tak ako to evanjelisti opisujú. Pre jeho odporcov to mohlo byť prekvapenie, na ktoré nestihli adekvátne zareagovať, teda zorganizovať sa a predstaviť nejakú protireakciu.
To by vysvetľovalo, prečo ho Veľrada nechcela zatknúť počas jeho následných návštev v chráme, v priebehu dní predchádzajúcich sviatky. Aj Ježiš s apoštolmi zjavne z týchto dôvodov sa v noci zdržiavali radšej v okolí mesta. Odporcovia chystali tajný prepad a následné kroky si už dobre pripravili, mali byť predovšetkým prekvapujúce a rýchle – aby sa zas Ježišovi priaznivci nestihli zorganizovať a zareagovať. Na nádvorí Pilátovho paláca už potom stačilo pár desiatok krikľúňov, ktorí zaskočených ostatných prítomných jednoducho prekričali požiadavkou prepustiť Barabáša, a následne požiadavkou ukrižovať Ježiša. Takto sa vôľa odsúdiť Ježiša mohla javiť ako všeobecný názor („...tvoj ľud a tvoji veľkňazi mi ťa vydali...“).
Pilát mal mať skúsenosť s takýmito situáciami a nenechať sa dotlačiť k rýchlemu rozhodnutiu, ale ...zlyhal.
Čo je však možno ešte zaujímavejšie, to je to prirovnanie dvoch „prekvapení“ – toho nedeľného s tým piatkovým. Áno, „Pravda víťazí“, ale Boh chcel, aby sa to nestalo bez nášho aktívneho pričinenia. Dobro nepotrebuje sofistikované konštrukcie, aby sa presadilo, ale nemožno sa spoliehať ani na to, že sa presadí „samo“. Naopak, zlo si je dobre vedomé, „kto je kto“, a preto sa na svoje presadenie veľmi dôkladne pripravuje a nenecháva nič na náhodu. Úlohou bdelosti, ktorou nás poveril sám Ježiš a ktorú v nás živí Duch Svätý, je počítať s tým, že tento zápas tu bude počas celých dejín ľudstva, nespoliehať sa, že niekto ho vybojuje za nás, ale identifikovať v ňom svoje miesto, svoje možnosti a svoje úlohy.
Nie je to ľahké, lebo odlíšiť dobro od zla je prvý problém, na ktorý v tomto podujatí narazíme a nemusí byť vôbec ľahké zvládnuť ho. Ako kedysi napísal v jednom aforizme T. Janovic: „Vstúpilo dobro a pozdravilo: Dobrý deň. Vstúpilo zlo a pozdravilo: Dobrý deň, som dobro.“
Našťastie, napriek tomu, že osvietenská mentalita nás presviedča, že na všetko si vystačíme sami, vlastnou hlavou, my vieme, že to je omyl (a priviedol nás už k dosť veľkému množstvu katastrof) a tiež, že Boh „je s nami po všetky dni“, takže jeho Slovo a sviatosti – ak s nimi správne narábame – nám môžu byť veľmi jasným svetlom pri tomto rozhodovaní i konaní. Neopakujme teda chybu Ježišových priaznivcov, ktorí si možno mysleli, že po Kvetnej nedeli je všetko jasné, je „vymaľované“ a „Jeruzalem je náš“... Vždy je tu aj opačný tábor, ktorý sa nedá na dlho zatlačiť do kúta a pre „dobro Jeruzalema“ bude treba byť stále v strehu a konfrontovať sa aj s úplne opačným úsilím.