Prezident Spojených štátov amerických, pán Donald Trump, je typickým príkladom „kontroverzného politika“. Pritom ona kontroverznosť nespočíva len v tom, že spoločnosť je rozdelená v jeho hodnotení a jednotlivé skupiny sú priam vyhrotené v protichodných postojoch voči jeho osobe, názorom a rozhodnutiam, ale aj v tom, že – ako sa zdá – aj on sám v niektorých svojich postojoch akoby nebol konzistentný, jednotlivé hodnoty, ktoré presadzuje, neaplikuje rovnakou mierou vo všetkých situáciách.

Zároveň však si uvedomujeme, že je to hlava jednej zo svetových veľmocí, a tak cítime potrebu nejaký ucelený názor si naňho utvoriť. (Slúži ku cti americkej demokracii, že svojou otvorenosťou voči verejnosti nám – celému svetu – niečo také umožňuje. S hlavou Ruskej federácie či Číny, ďalších svetových veľmocí, máme oveľa väčšie problémy už i len dostať sa k relevantným informáciám, neprefiltrovaným dôkladnou štátnou propagandou.)

Americká otvorenosť voči informáciám však zároveň vyvoláva boj o ne, resp. boj medzi nimi. Skutočne, kampaň pred týmito voľbami prezidenta USA ukázala okrem iného aj to, ako veľmi sme zaplavení dezinformáciami, ako veľmi sa práve s touto „kartou“ hrá aj v politickom predvolebnom boji a ako sú tieto dezinformácie ťažko identifikovateľné, o to viac, ak zo strany verejnosti chýba kritický pohľad a dostatočná vôľa hľadať pravdu.

Z tejto skúsenosti vyplývajú pre nás najmenej dve dôležité ponaučenia: Prvé je, že po voľbách možno síce očakávať menšiu intenzitu tohto boja medzi informáciami a dezinformáciami, ale určite nie to, že by ustal. Takže naďalej je a bude ťažké dopracovať sa k serióznym informáciám o skutočných krokoch a rozhodnutiach prezidenta Trumpa, a najmä o jeho dôvodoch pre ne. Druhé ponaučenie je, že aj v našom – inom, menšom a „lokálnejšom“ – prostredí musíme očakávať podobné metódy politického boja, propagandy a antipropagandy, najmä pred voľbami. Je potrebné sa na to pripraviť, vyzbrojiť sa odolnosťou voči „zaručeným senzáciám“ a dôsledne sa usilovať hľadať pravdu. (Napokon, veď čosi také sme už zažili aj pred predchádzajúcimi voľbami a je dobré mať to na pamäti.)

Cieľom tejto úvahy nie je podať výklad, ako treba „čítať“ prezidenta Trumpa, či ako hodnotiť jeho rozhodnutia. Skôr chce byť podnetom na zamyslenie, prečo táto „kontroverznosť“ sa stále viac stáva charakteristickou črtou novodobých politikov, najmä v tej časti sveta, ktorá je charakterizovaná dlhou demokratickou „tradíciou“.

Myslím, že jeden podstatný dôvod vysvetlil veľmi výstižne a názorne Leonardo di Caprio vo svojom známom dokumente, ktorý natočil z pozície Posla mieru OSN pre otázky klimatických zmien, s názvom „Before the Flood“ (v českom preklade „Je s námi konec?“). Politici už zväčša nie sú lídri, vodcovia, ktorí by mali veľkú víziu, usilovali sa pre ňu získať podporu voličov a následne ju realizovať, čiže postaviť sa na čelo a viesť obec či štát k zmene, ktorú naprojektovali. Adolf Hitler bol vodca – isteže negatívny, ale on bol ten, kto určoval stratégiu a dokázal strhnúť za sebou veľké masy nasledovníkov (okrem toho, že ostatných k tomu donútil). Aby sme ostali v tej istej krajine, po vojne bol takým vodcom Konrad Adenauer, ktorý dokázal strhnúť zdecimovaný, pokorený a rozdelený nemecký národ k demokracii a myšlienke Európskej únie – a Nemecko zažilo demokratický i hospodársky „zázrak“. Na rozdiel od nich, dnešní politici sú skôr „poslucháči“ prieskumov verejnej mienky, takže krajinu riadia už nie oni, ale tí, ktorí chcú a vedia ovládať názory verejnosti.

Práve preto je tu ten boj informácií a dezinformácií. A práve preto je dôležité, aby verejnosť, každý z nás, neostala pasívna v rukách manipulátorov. Paradoxne, ako tým demokracia trpí vo svojich základoch, v istom zmysle táto situácia dáva priestor pôvodným myšlienkam demokracie viac než kedykoľvek predtým. Nikdy sme nemali možnosť tak efektívne „riadiť“ politikov ako dnes. Keď vidíme, ako „ľavicoví“ politici zrazu hlásajú „pravicové“ myšlienky a naopak, môžeme chápať, že urobia (takmer) čokoľvek, čo im zaistí priazeň voličov a udržanie sa pri moci... Vedia o tom rôzni manipulátori a pracujú na tom, aby usmernili verejnú mienku v svoj prospech. Vedia o tom rôzne lobistické skupiny a pracujú veľmi usilovne a cieľavedome, najmä tie, ktoré vedia, že inak by sa k moci a k presadzovaniu svojich záujmov nedostali. Aj my, kresťania, by sme si asi nemali myslieť, že dobro, prirodzený zákon v oblasti postoja k životu, požiadavka ľudskej dôstojnosti, ľudských práv, sociálnej spravodlivosti, solidarity atď., „sa“ presadí samo, alebo to presadí niekto iný, kto v tom vôbec nemá jasno, ani nemá nejaký presvedčený záujem o jeho presadzovanie.

Osoby ostatných prezidentov USA, vrátane súčasného, ukazujú jasnou rečou, ako nie je zrejme celkom rozumné zovšeobecňovať a treba hodnotiť každý ich krok osobitne – oceniť, čo je dobré a prospešné, a odsúdiť, čo je zlé a škodlivé. Nik nie je schopný robiť len samé dobré rozhodnutia (a našťastie ani len samé zlé) a súčasní politici sú toho zreteľným dôkazom. Zároveň však pohľad na nich ukazuje aj to, ako sa dnes dá získať svetového politického „lídra“ pre dobré či zlé ciele, a to silou verejnej mienky. Mali by sme sa aj my usilovať o „prekvasenie“ tohto sveta, ku ktorému nás vyzval Ježiš veľmi jasnými slovami, a teda urobiť si jasno v tom, čo je vlastne „dobro“, ktoré sme povolaní realizovať, a aké sú „dobré“ cesty, ktoré k nemu vedú. Sociálna náuka Katolíckej cirkvi, veľmi naliehavo predstavovaná takmer vo všetkých jej dokumentoch, nám je v tom veľmi kompetentnou, spoľahlivou a zrozumiteľnou pomôckou.

V závere dokumentu navštívil Leonardo di Caprio pápeža Františka. Pokladá to za veľmi dôležité, pretože, ako hovorí, „on je jedným z najdôležitejších duchovných vodcov na svete“. Otázka znie, či aj pre nás, členov Katolíckej cirkvi, je Peter ešte stále vodcom, ktorého ako takého akceptujeme, jeho slová počúvame, čítame a riadime sa nimi. Inak je roztrieštenosť, nedôslednosť a nepresvedčivosť kresťanských politických názorov nevyhnutná a ich porážka zjednotenými a zaangažovanými, a preto silnejšími postojmi neodvratná.