Pred dvadsiatimi rokmi som slávil veľkonočné sviatky, vrátane Veľkého Piatku, so svojimi drahými priateľmi, v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Chcem sa však ospravedlniť tým, ktorí sa pre našu radosť zo stretnutia nemohli sústrediť... Je mi to ľúto.

Stretli sme sa po rokoch, boli sme šťastní, veselí, plní radosti. V tejto nálade sme prežívali celé sviatky, putovali po pamätihodných miestach a popoludní sme prišli do Baziliky sv. Petra, aby sme tu so Svätým Otcom slávili liturgiu Veľkého Piatku.

Samozrejme, prišli sme asi o hodinu skôr, a tak sme počas čakania na obrady, pokračovali v rozhovoroch, v tej nálade, ktorá charakterizovala celé toto stretnutie. Bolo nám úžasne..., a priznám sa, boli sme i hlučnejší než by sa patrilo, až do takej miery, že ktosi zo spolusediacich nás na to upozornil. Ak sa dobre pamätám, povedal čosi také, že je Veľký Piatok, takže by sme sa mohli trochu krotiť...

Na to som mu - mysliac, že duchaplne - odpovedal, že "...ale my už vieme, ako to celé dopadne"...

Možno sme sa na tom i zasmiali.

Ale nemám z toho dobrý pocit. Chcel by som sa teda, aspoň touto virtuálnou cestou, ospravedlniť tým našim spolusláviacim, že sme ich vyrušovali pri sústredení sa na nadchádzajúce obrady veľkopiatočnej liturgie.

Z celej tej udalosti by som chcel sebe i všetkým ponúknuť len tú myšlienku, ktorá - hoci bola povedaná v nevhodných okolnostiach - môže byť zdrojom nádeje do všetkého, čo nás trápi, do tých dní kríža, kedy máme pocit, že nás tlačí až k zemi, padáme pod ním, či dokonca zomierame na ňom. Áno - našťastie, my už vieme, ako to celé dopadne... Zmyslom slávenia veľkonočných sviatkov nie je smútok nad kristovým utrpením, ale radosť z jeho zmŕtvychvstania. Táto myšlienka, ba presvedčenie, môže nielen dodať síl, ale dokonca urobiť aj to všetko okolo nášho kríža  zdrojom radosti...