Pokračujem v uverejňovaní krátkych adventných zamyslení. Potešilo by ma, keby čitatelia dali nejako (hodnotením, komentárom - takým, či onakým) najavo, či je to dobrý nápad, alebo len zahlcujem MK-blog.

Sobota prvého týždňa

V nedeľu sme spomínali, že základným cieľom adventu je pripraviť sa na smrť.
V jednej piesni sa spievajú tieto slová:
„... žiť ako keby každý deň bol posledný,
potom nech veže padajú,
nás to stretnutie nestraší...“ (porov. Lk 13,4)
Dnes sa skúsme zamyslieť práve nad touto myšlienkou: advent, to je radostné očakávanie milujúceho dieťaťa na svojho Otca-Boha, resp. milujúcej nevesty-Cirkvi na svojho Ženícha-Krista. Nesprávne názory a skreslené vyučovanie náboženstva v minulosti priniesli veľa zla do tejto problematiky. Toho sa zachytila ateistická kultúra, ktorá v duchu materialistického pohľadu na život do nás naočkovala najprv strach pred smrťou, potom túžbu (často i nezriadenú) „užiť“ si čo najviac tento pozemský život, ignorujúc realitu smrti, a nakoniec dokonca akýsi nepísaný všeobecný „zákaz“ myslieť na smrť a hovoriť o nej.
Nesmieme sa tomuto jedu poddať. Viera a láska v nás musia vytvoriť protilátky, ktoré sa prejavia v žitej nádeji, teda v odmietnutí tejto mentality. (Pravdu povediac, v opačnom prípade, načo je nám naše náboženstvo?)
Kresťanská viera nám hovorí, že krstom sme boli akoby „zaštepení“ do Krista, čo pre nás znamená uvedenie do večného života. A tento večný život prežívame v prvej fáze tu na zemi, kde máme prejaviť svoju lásku k Bohu a k ľuďom, a tak prispieť k rozšíreniu Božieho kráľovstva na zemi. (Prvoradou úlohou nášho života je teda pomáhať iným k spáse...) A po skončení tejto prvej fázy bude nasledovať druhá, definitívna, ktorá bude vyústením
do večnosti toho, čím naša duša žije teraz v tele.
Boh vie, že naša telesná stránka a dedičný hriech sú pre nás zdrojom slabosti a každodenného zápasu medzi dobrom a zlom. Preto nám dáva rôzne „pomôcky“, aby sme v týchto bojoch obstáli a po prípadných pádoch dokázali vstať a ísť ďalej. V tejto perspektíve
smrť nemá prečo byť nejakým „strašiakom“. Je to dôležitý medzník, spojený väčšinou s poslednou skúškou bolesti (aj zlato sa čistí ohňom...), ale zároveň a predovšetkým je to brána, za ktorou nás, svoje milované deti, čaká nebeský Otec a za ktorou nás, naše milované nevesty, čaká nebeský Ženích, aby si nás vo večnej Láske (Duchu Svätom) privinuli navždy k sebe!
Ak tam prídeme s láskou v srdci, všetky naše nevernosti, hriechy a zlo budú tou láskou spálené (to je očistec), a naopak, všetko naše dobro vyjde najavo v úžasnom pocite vďaky za lásku.
Pripravovať sa na takéto vyvrcholenie života – to je predsa radosť, či nie?
Zavŕšme tento prvý týždeň obnovením sa v radosti. Dajme práve túto náplň nášmu očakávaniu Pána. (Nik predsa nemá toľko objektívnych dôvodov na radosť ako kresťan!) Potrebujeme ju my sami a i svet ju od nás veľmi potrebuje. Buďme ozajstní kresťania – radujme sa, Pán je blízko.