Načo? Tieto sviatky nejdú proti sebe, najmä ak máme na mysli svätého Valentína.

Slávenie sviatku svätého Valentína a posielanie si „valentínok“ má, samozrejme, širší „záber“, týka sa lásky ako takej, nie nevyhnutne vo vzťahu manželstva, aj keď predovšetkým, samozrejme, tam, keďže „láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub, akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky“ (Benedikt XVI., encyklika Deus caritas est, čl. 2).

Slávenie tohto sviatku však môže byť príležitosťou prejaviť radosť a vďačnosť zo vzájomných priateľských vzťahov, z lásky, ktorá napĺňa (kiežby) aj kolegiálne vzťahy, vzťahy medzi spolužiakmi, susedmi, a samozrejme, v rodine.

Isteže, všadeprítomná komercia sa usiluje priživiť na tomto sviatku a akcentujúc to povrchné, zarobiť na predaji často len gýčov. Ale to je pre ňu typické – aj s Vianocami, Veľkou Nocou a ďalšími sviatkami robí to isté a kvôli tomu ich istotne neprestaneme sláviť.

Myslím, že súčasná kríza manželstva, ako ju pociťujeme v našej (európskej) kultúre, je predovšetkým krízou lásky – možno by preto bolo práveže dobré chápať slávenie sviatku sv. Valentína a slávenie Národného týždňa manželstva ako vzájomne previazané, a nie ako alternatívu. (Aby to nedaj Bože nevyznelo tak, že manželstvo nemá s romantickou láskou nič spoločné...)

Napokon, aj pápež František nás povzbudzuje v tomto smere, keď píše, že „všetky pastoračné činnosti zamerané na to, aby manželom pomohli rásť v láske a prežívaní evanjelia v rodine, sú neoceniteľnou pomocou k tomu, aby sa ich deti pripravili na svoj budúci manželský život. Netreba zabúdať ani na účinný príspevok ľudovej pastorácie. Aby som dal jednoduchý príklad, spomeniem deň svätého Valentína, ktorý je vo viacerých krajinách lepšie využívaný obchodníkmi, než kreativitou pastierov.“ (apoštolská exhortácia Amoris laetitia, čl. 208)