Všimli ste si, ako často zostávame zatvorení vo svojej izbe, vo svojom dome? V tichúčku, poprípade nám poriadne hučí do uší obľúbená hudba. Sedíme pred televízorom, na internete.  Každopádne sedkáme. Každopádne vo svojom pohodlí.

Možno som jediná, ale občas mi hlavou preletí... že v podstate nerobím nič užitočné a... mohla (mala) by som sa ísť modliť. Možno len chvíľočku. Možno si prečítať kúsok z Božieho Slova. Možno by nebol od veci ruženec. Veď... Potom sa čudujem, že som taká rozbitá, neistá a že sa nedokážem vrátiť späť k Bohu.

Lenže ledva mi prebehne hlavou táto myšlienka, už je takmer prestrelená ďalšou... a to- "veď ešte chvíľku a pôjdem"... hádam.

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké je vyjadrenie „ešte chvíľku“ nebezpečné. Často sa z neho totižto stávajú hodiny. Až ma nakoniec nájde noc. Viete, vtedy som už príliš unavená na modlitbu, alebo „nedajbože“ na čítanie. Najem sa a moje kroky nasmerujem priamo do postele, kde mi znova prebehne mysľou... Naozaj som sa mala postaviť a ísť. Znova som zabila deň...  A najhoršie je, že toto nie je prvý deň. Ale kolotoč niekoľkých dní.

Teraz píšem tento blog a zároveň rozmýšľam, ako tento kolotoč zastaviť. Posledných pár dní sa mi to nepodarilo a logicky ťažko môžem poradiť Vám, čo môžete robiť, ako zastaviť kolotoč, na ktorom je čím ďalej tým viac ľudí. Ale nebudem písať viac.

Odchádzam teraz hneď. Je čas zaklopiť obrazovku laptopu a... ísť sa modliť. Čas vrátiť sa k Bohu... a dúfam, že pri Ňom pobudnem „ešte chvíľku“. 

P.S.: a zároveň budem myslieť na všetkých nás, ktorým sa tak ťažko "zastavuje kolotoč".