Zjavenie Pána

Keď sa veda s vierou priatelí

Úvaha na slávnosť Zjavenia Pána

V očiach mnohých ľudí sú veda a viery nepriateľmi. Vzájomne sa vylučujú. Sú teda dvoma totálne nekompatibilnými postojmi. Sú takí, čo náboženstvo považujú za mocnosť, ktorej sa po mnoho storočí darilo zakazovať vede hovoriť. Často uvádzaným príkladom je kauza Galileo. Viera je považovaná v najlepšom prípade za primitívnu vedu, za akýsi pokus vysvetliť nadprirodzené javy.  Je vraj najvyšší čas, aby sa náboženstvo spratalo z cesty triumfálne pochodujúcim vedám.

Slávnosť Zjavenia Pána, alebo Návštevy mudrcov, nám ponúka príležitosť znovu sa zamyslieť nad vzťahom medzi vedou a Kristom, vedou a vierou. Vieme že v starovekom Babylone a v civilizáciách na východ od Svätej zeme bola dobre rozvinutá kultúra astronómie a pozorovania hviezd.  Mudrci, alebo mágovia, boli reprezentantmi tejto kultúry. V noci pozorovali hviezdy a skúmali polohu a vzdialenosti medzi hviezdami. Biblia nám hovorí, že to robili aj preto, aby zachytili Božie znamenia. Tu sa viera a veda spájajú.

Vrcholom príbehu je moment, keď sa mudrci klaňajú Ježišovi Kristovi. Toto je obraz správneho vzťahu medzi vedou a vierou. Nejde tu iba o to, aby sa veda klaňala Bohu, ale skôr o to, aby veda ponúkla viere to najlepšie čo má. Veda môže ponúknuť to najlepšie pôvodcovi celého vesmíru.

Pozrime sa na niektoré fakty, ktoré sú často v debate o viere a vede prehliadnuté. Moderné fyzikálne vedy ako napr. chémia, astronómia a fyziológia, sa vyvinuli z kresťanského svetonázoru. Nie je to náhoda. Tieto vedy vznikli na základe dvoch predpokladov: svet nie je Boh a stvorenie je zrozumiteľné (stvorené rozumne).

Ak by sme považovali vesmír za boha, ostal by niečím tajomným, niečím, čo nemá zmyslel spoznávať, analyzovať a experimentovať, lebo sa vymyká nášmu chápaniu (niektoré formy animizmu, panteizmu, mysticizmu). Svet teda skôr obdivujme, alebo dokonca až adorujme. Ak som však presvedčený, že vesmír nie je bohom, môžem ho podrobiť kritickej analýze.

Druhým predpokladom existencie akejkoľvek serióznej vedy je presvedčenie, že vesmír je zrozumiteľný (pochopiteľný). Má určitú základnú štruktúru. Einstein hovoril o komplikovanej matematike, ktorá sa vzťahuje na všetky rozmery materiálneho sveta. Na makroskopickú, ale aj mikroskopickú realitu. Na čokoľvek sa vedci zamerajú, nachádzajú obdivuhodnú matematickú komplexnosť. 

Tieto obidva postoje a presvedčenia sú zakorenené v dogme o stvorení. Dogma hovorí, že svet bol Bohom stvorený, nie je teda Bohom. Svet bol inteligentne (rozumne) naplánovaný (navrhnutý) a stvorený. Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo Boh, všetko bolo stvorené skrze neho. To znamená, že svet bol stvorený premyslene, rozumne. Preto je zrozumiteľný, má určitú formu.

Keď spojíme tieto dve tvrdenia, že svet nie je bohom a že vesmír je spoznateľný a zrozumiteľný, vzniká tu priestor pre vedu. Náboženstvo  za týmito tvrdeniami stojí. Preto nie je nepriateľom vedy.

Je mýtom, že moderná veda vznikla po náročnom boji s náboženstvom. Vraj veda zo seba konečne striasla otrocké okovy náboženstva. Tento mýtus však nemá oporu v dôkazoch. Práve naopak. Pascal, Descartes, Newton, Koperník, každý z nich bol seriózne veriaci človek.  Títo vedci dokonca aj písali o vzťahu medzi vierou a vedou. Nikto z nich nevidel nejaký rozpor medzi spôsobom akým robili výskumy a spôsobom, ktorým sa Bohu klaňali.

Možno viete, že otcom genetiky je rakúsky kňaz Gregor Mendel.  Belgický kňaz Georges Lemaître zasa ako prvý sformuloval teóriu Veľkého tresku, teóriu pôvodu vesmíru, ktorú dnes prijíma takmer každý fyzik. Dnešní fyzici uznávajú, že Otec Georges Lemaître mal pravdu. Ten tvrdil, že vesmír vznikol asi pred 40 miliardami rokov explóziou, ktorú dnes nazývame Veľký tresk. Vtedy vznikol čas, priestor a hmota.

Dobre teda. Všetko vzniklo výbuchom. Ale prečo a ako? Čo zapríčinilo výbuch. Ak všetko materiálne vzniklo týmto výbuchom, kto spôsobil výbuch? Musela to byť nemateriálna, nepriestorová, bezčasová príčina. Takže čas, priestor a hmota vznikli na základe duchovnej príčiny. To je tvrdenie katolíckej teológie. Boh je večný, nemateriálny, nezaberá priestor. Nebo a Boh však majú vplyv na tento materiálny svet. Svet ducha nie je merateľným svetom, ktorý ma rozmery nášho materiálneho sveta. Je to duchovným nadprirodzeným svetom.  

Veda má svoju autonómiu a aj svoje obmedzenia. Nemôžeme od nej očakávať, že nám bude vysvetľovať to, čo jej metódy nedokážu zachytiť a spracovať. Cirkev zasa nechce diktovať astronómom a fyzikom, aké metódy výskumu majú používať. Cirkev skôr pozýva vedu, aby všetky zistenia a objavy položila k nohám stvoriteľa, ktorý je pôvodcom pravdy, poriadku a harmónie.

Mudrci z biblického príbehu naznačujú, že každý pravdovo múdry človek dokáže zložiť dary pred malého Ježiša. Cirkev tiež spoznala v dejinách, že skutočne skúmajúci ľudia sú priťahovaní Kristom. Prekonajme teda starý a nepodložený mýtus o zápase medzi vierou a vedou. Viera si veľmi váži vedu. Náboženstvo je zasa prameň a cieľ každej serióznej vedy.