Pomoc učenia o Márii v našom živote

Človečenstvo bez pesimizmu

V mesiaci september nás Cirkev pozýva uctiť si nielen Máriino narodenie (8. 9) a Máriinu účasť na tajomstve spásy na sviatok Sedembolestnej (15.9), ale aj Máriino meno (12.9). To nám dáva príležitosť pozrieť sa na Pannu Máriu z viacerých uhlov. Tým, ktorým je cudzia katolícka úcta k Ježišovej matke, môžu tieto sviatky spôsobovať určité rozpaky. Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Ešte viac to platí o Ježišovej matke. Všetky duchovné cesty sa stretávajú aj s Ježišovou matkou,
lebo ona je neoddeliteľne spojená s Ježišom, ktorý je cieľom všetkých ciest. Avšak tak, ako ľudia prichádzajú do mesta z rôznych východzích bodov a kútov, všade na svete majú veriaci svoj vlastný prístup k Panne Márii a jej Synovi. Tieto východiskové body majú rôzne pomenovania. Niektorí uvažujú o jej mene, niektorí viac o jej narodení, iní zasa o jej utrpení, ktoré zdieľala so Synom. To, že sa Mária narodila ako my a má tiež meno, že trpela a bola vzatá do neba s telom a dušou, zvýrazňuje jej človečenstvo, ktoré s ňou máme spoločné.

Mariánske sviatky a spomienky nám veľmi pomáhajú jasnejšie chápať naše človečenstvo v pravom svetle. Napríklad nanebovzatie silne komunikuje jednu z najpodstatnejších a najdôležitejších právd, ktorú hlása kresťanstvo: človečenstvo v žiadnom prípade nebráni ľudskej osobe, aby mala plnú účasť na Božej svätosti. Ako to hovorí Jób vo svojom vyznaní viery:„ A vo svojom tele uvidím Boha.“

Toto presvedčenie je základom mariánskych dogiem potvrdených Katolíckou cirkvou v novoveku. V roku 1854 Pius IX. vydal pápežskú bulu, ktorou definoval dogmu o Nepoškvrnenom počatí: „Mária, Božia matka, bola od chvíle počatia bez poškvrny (macula) dedičného hriechu. Preto ju voláme nepoškvrnená. Bola nepoškvrnenou nádobou nepoškvrneného Spasiteľa.“

Keď katolík uznáva Máriino nepoškvrnené počatie, v žiadnom prípade nepopiera jej človečenstvo. Takisto to neznamená, že Mária je nejakou bohyňou. Naopak. Toto učenie len ukazuje na účinok Kristových zásluh, ktoré zažiarili vo chvíli Máriinho nepoškvrneného počatia. Mária je akoby „znovuzrodená“ ešte pred narodením. To je dôvodom, prečo nie je pod vládou hriechu.

Biblia o tom nehovorí priamo, ale dogma vychádza z uvažovania o tom, čo Biblia hovorí. Mária povie „áno“ Božiemu plánu bez vnútornej vzbury a rozdeleného srdca tak, ako je to niekedy u nás. Ako to? Je to preto, lebo už vopred jej bola daná milosť Kristových zásluh. Tu niekde je už náznak učenia o nepoškvrnenom počatí.

Dá sa povedať, že Máriino nepoškvrnené počatie nie je o nič „zázračnejšie“ ako krst dieťaťa, dospievajúceho, alebo dospelého. Hriech je bolestnou súčasťou a skúsenosťou nášho života, ale vo svojej podstate hriech nie je pre človeka prirodzený a jemu vlastný. Keby sme upreli nášmu rozumu schopnosť uvažovať, popreli by sme naše človečenstvo. Keby sme mali v nenávisti naše telo, nenávideli by sme svoje človečenstvo. To však neplatí o vláde hriechu, či už o poškvrne dedičného hriechu, alebo našich osobných hriechov. Keďže zabúdame, že hriech nie je prirodzený pre ľudskú prirodzenosť, pri myšlienke na možnosť stať sa svätým upadáme do pesimizmu. Učenie o nepoškvrnenom počatí je veľmi dôležité, lebo je priamym protikladom tohto nášho pesimizmu.

Dedičný hriech je viac ako nejaká škvrna, priťahuje na nás moc hriechu, porušiteľnosť a smrť. Z dogmy o nanebovzatí vychádza rovnaké teologické tvrdenie: porušiteľnosť a smrť nie sú v žiadnom prípade nevyhnutné a nie sú integrálnou časťou toho, čo robí človeka človekom v najhlbšej podstate. Boh nás dokáže vtiahnuť do svojho bytia bez toho, aby zmenil našu stvorenú ľudská prirodzenosť. Vidíme to presne v pravde o nanebovzatí. Je vzatá do neba s telom a dušou, presne ako to prorokoval Jób.

Všetky tieto dogmy – články učenia – sú ako protiliek na pesimizmus, ktorý prežívame pri uvažovaní o našom človečenstve. Dokážeme pripustiť, že naša duša sa napokon nejako očistí. Avšak máme sklony veriť tomu, že bežný boj nášho tela proti svätosti je nevyhnutný a nezvládnuteľný. Učenie o nanebovzatí dôrazne tvrdí opak. Nepoškvrnenej Panny sa poškvrna ani nedotkla. Jej telo nebolo nijakým spôsobom v konflikte s jej duchovným cieľom.

Od Tridentského koncilu začala klásť Cirkev väčší dôraz na učenie o tom, že posvätenie každého z nás je možné. To platí o učení o očistci tak, ako aj o mariánskych dogmách. Áno, žijeme vo svete, kde je pokrok na ceste k svätosti náročný. Je však možný, pretože človek, telesne počatý, žijúci v tele, človek, ktorý má celú škálu pudových potrieb a je na dráhe k porušeniu a smrti, týmto nie je v žiadnom prípade nejako neschopný mať účasť na Božej dokonalosti.

Tak, ako to Mária spieva, Boh zdvíha ponížených a sýty hladných dobrotami. Tým, že sme sa narodili v tieni Adamovej viny, sme naozaj v stave poníženia. Máme telá, ktoré starnú a slabnú. Zúfalo prahneme po večnosti. Boh je však láskavý. Pozdvihuje a sýti. Nádherné dogmy o nepoškvrnenom počatí a nanebovzatí nás majú povzbudiť a uistiť. Nikdy by sme sa nemali odvracať od milosti s výhovorkou, že hriech je nevyhnutný, a že naše telá nás odcudzujú od našich duchovných túžob.