- odkaz -

Silný odkaz Carla Mariu Martiniho

Dnes zomrel veľký človek. Jezuita. Biblista. Kardinál. Mysliteľ. Apoštol
veriacich aj neveriacich. Narodil sa v roku 1927 v Turíne. Carlo Maria Martini
bol rešpektovaným učencom v oblasti nového zákona. Angažoval sa
v autentickom, čestnom a slobodnom dialógu. Bol biskupom v Miláne, ktoré je
mestom dýchajúcim spomienkami na sv. Ambróza, ktorý bol jeho biskupom
a sv. Augustína, ktorý tu bol pokrstený. Miláno sa pýši aj tým, že jeho biskupom
bol Giovanni Montiniho, predtým ako sa stal pápežom Pavlom VI. Každý rok
v tejto historickej metropole kardinál Martini usporadúval otvorený rozhovor
v obrovskej posluchárni v centre mesta. Toto podujatie kardinál nazval
Cattedra dei Non Credenti (Katedra neveriacich) a pozýval rovnako veriacich
ako aj neveriacich, aby si vzájomne vymenili svoje pohľady o pálčivých
otázkach. Táto udalosť sa postupne stala ohromne populárna. Priťahovala
desiatky tisícov Milánčanov na niekoľko večerov a dokázala ich vytiahnuť
z vysokých sklenených kancelárií a rušných nočných klubov. Lístky boli
zadarmo, avšak boli len na požiadanie a bola o ne bitka. Zúčastňovali sa tam
kňazi, laici, rehoľné sestry, modelky, profesori, bankári a politici – vrátane
primátorov 4 najväčších miest v Taliansku – zišli sa, aby spolu diskutovali na
témy ako „Mesto: požehnanie alebo kliatba?“ Kardinál Martini, vždy oblečený
v nádhernom rúchu, predsedal týmto stretnutiam a ponúkol svoje komentáre.
Energickí Milánčania sú pracanti, ale ešte viac sa dokážu zabávať. Napriek
filmovým premiéram, divadelným predstaveniam, koncertom a množstvu
výstav, ktoré sa v meste v tom istom čase odohrávali, bolo jasné, že nikto si
nechcel nechať ujsť Martiniho stretnutie. Vyše 2000 ľudí sa tlačilo
v posluchárni, bol to „otvorený kostol“ v najlepšom slova zmysle. Bolo to
vyjadrenie toho, čím by Cirkev mala byť alebo niekedy už aj je. Jediné
ohraničenie bolo, že sa to odohrávalo len v jednom meste a v jednej krajine. Ale
mohlo by sa to, čo sa stalo v Miláne, stať všeobecne rozšíreným. Možno to bolo
znamenie toho, čo príde. Bolo to len výnimkou, alebo ukážkou určitého štýlu
alebo formátu, ktorý sa môže stonásobne rozmnožiť? Fungovalo by to aj na
Slovensku?
Hoci u nás chodí do kostola ešte celkom slušný počet ľudí a ľudia ešte
stále považujú náboženstvo za dôležitú súčasť života, náboženstvo je často,
ako to ktosi povedal, ako jazero, ktoré je tisícky kilometrov široké, ale iba
5 centimetrov hlboké. Určite by aj ľudia na Slovensku prišli vo veľkom
počte v niektorý večer ak by sa naskytla takáto príležitosť. Stálo by za to
vytvoriť priestor diskusii. Dnes si potrebujeme vypočuť ľudí, ktorí praktizujú
náboženstvo a tiež ľudí praktizujúcich sekularizmus, profesorov a tvorivých
spisovateľov. Potrebujeme vytvoriť platformu na výmenu názorov na témy
spoločného záujmu a dôležitosti.

Je tiež známe aj to že na stranách milánskych novín Corriere della sera si
v r. 1995 mohli čitatelia sledovať osobnú korešpondenciu medzi kardinálom
Martinim a Embertom Eccom. Ich listy boli sofistikované, k veci, hlboké
a strhujúce. Tieto listy sú občas zábavné, ale tiež provokujú hlbšie zamyslenie.
Podobne ako niektoré filmy v kinách. Listy sú bravúrnou ukážkou toho, že
konverzácia je možná a hodnotná, ale tiež, že úctivý nesúhlas na základné témy
je tiež možný. Noviny Corriere della sera v r. 1995 vyprovokovali dialóg medzi
ľuďmi. Väčšinou panuje kopec informácii a málo dialógu. Náboženstvo je často
obávanou vecou, chodíme okolo nej po špičkách a nehovoríme o ňom. Niekedy
teológovia trávia viac času srdečným urovnávaním sporov medzi jednotlivými
náboženskými skupinami než skúmaním základov samotnej viery.
Martini je žiarivým vzorom hodným nasledovania hlavne teraz keď stojíme
pred bránami Roku viery a pred začiatkom Synody o Novej evanjelizácii.
Možno, že práve Martini inšpiroval iniciatívu Pápežskej rady pre kultúru
Nádvorie pohanov.
Možno bude silnou inšpiráciou aj pre nás na Slovensku.

Mgr. Rastislav Dluhý