Úvaha

Túra verzus púť?

Na Slovensku sa ešte celkom udržiava tradícia pútí. Pútnici navštevujú Levoču, Gaboltov, Staré Hory, Marianku, Šaštín. V lete mladí putovli do Madridu, alebo Santiaga de Compostela. Je dobre, že sa niekedy zamýšľame aj nad tým, kedy tieto púte začali, prečo sa ešte konajú a aký je ich zmysel. Ako na mnohé otázky, odpoveď nám vedia dať dejiny.

Pri našej úvahe nás trochu posprevádza dejinami historička umenia,
Elizabeth Lev. Od nej pochádza aj väčšina myšlienok tohto môjho príspevku.

Už v čase Rímskej republiky navštevovalo Večné mesto množstvo turistov.
Zachovalé správy turistov v priebehu vekov, ako aj celý rad stolov peňazomencov
vo Fóre je svedectvom toho, že do Ríma sa dostalo mnoho rôznych druhov peňazí.

Rímska kresťanská epocha priniesla namiesto turistov, pútnikov. Tí prichádzali
k hrobom sv. Petra a Pavla a do chrámov mučeníkov. Pohľad na rímske ruiny
napĺňal pútnikom údivom. Údiv vyplýval najmä z toho, že skromné svedectvo
niekoľkých svätcov bolo schopné vyvolať revolúciu v takomto mamuťom impériu.

Keď sa v roku 1300 začali organizovať každých 25 rokov takzvané „jubilejné
roky,“ v 16. storočí boli často bosí pútnici v Ríme so svojimi pútnickými palicami
a plášťami, normálnym zjavom. Renesanční pápeži kvôli nim zreorganizovali
mesto. Dali postaviť fontány, cesty a mosty. Rimania im predávali ružence
na Via dei Coronari a poskytovali im ubytovanie a starostlivosť v Trinità dei
Pelligrini (Trojica pútnikov). Umelci ako Caravaggio ich zasa zvečnili v dielach
ako „Madona Pútnikov,“ v bazilike sv. Augustína.

Avšak koncom 17. storočia, s príchodom osvietenstva, začali mať turisti v Ríme
novú konkurenciu. Začali tu prichádzať noví návštevníci, veľkí turisti. Títo muži
a niekedy aj ženy už neprichádzali k hrobom svätých. Boli tu, aby študovali
pozostatky starovekého Ríma. V starovekom pohanskom svete nachádzali nové
modely a príklady pre svoj život. Objav mesta Herculaneum v r. 1738, ktoré
v r. 79 pochovala sopka, ako aj objav mesta Pompeii, ktoré boli nájdené o 10
rokov neskôr, začali priťahovať množstvo ľudí. Šľachtici aj vedci cestovali do
Ríma. Koloseum, Fórum, stĺpy a oblúky boli znamením starovekého dedičstva,
ku ktorému sa teraz Veľkí turisti začali hlásiť. Pri pohľade na sochy oblečené
do svojho dobového moderného šatu vidíme márnosť, ktorá sa opiera o ruiny.
Rím ponúkal týmto turistom luxusné suveníry. Denne počas vykopávok boli
vykopané nejaké antické sochy. Tie potom boli v rímskych dielňach obnovované
a opravované, prípadne kopírované, aby sa mohli na umeleckých trhoch dobre
predávať.

V Ríme začalo pribúdať veľa študentov starovekého umenia. Už to neboli hlavne

seminaristi, ktorí by sa hlásili na Gregoriánsku univerzitu. Turisti čítali poéziu
v latinčine a obdivovali dokonalosť proporcií a anatómie v umení.

Johann Joachim Winkelmann, odborník na starovek par excellence, ktorý pôvodne
starovek idealizoval a bol ním doslovne omámený, neskôr objavil, že ľudia antiky
boli často veľmi nízki vo svojej morálke. Nadmieru milovali víno a jedlo, krčmy
a nevestince boli bežné. Bol tiež zhrozený niektorými objavenými nedôstojnými
obrazmi v Pompejach.

Hoci sa turisti často posmievali mučeníkom a vyvyšovali namiesto toho veľkého
Cicera, Cirkev sa urazená nezatvorila za vatikánske múry, ale jej odpoveďou
bola otvorená náruč. Cirkev tiež ľahostajne neodignorovala skutočnosť, že mnohí
začali pomýlene uctievať pohanské modly. Cirkev v Ríme odpovedala na túto
situáciu turistov bez náboženstva tak, že týchto turistov prijala vrúcnejšie než
kedykoľvek predtým. Pápež Pius VI Bracci, hrdý strážca najlepšej svetovej
zbierky starožitností otvoril dvere Pio - Klementínskeho múzea v r. 1780 počas
rozmachu „Veľkého turizmu.“ Múzeum pápeža Pia ohromilo svet. Učenci,
študenti a turisti si mohli pozrieť medzi stovkami diel aj Apolla,Venušu
a Kleopatru. Toto múzeum bolo vždy na zozname Top 10 pre turistov v Ríme.
Aj Goethe mal šťastie ho vidieť pri scénickom osvetlení sviec. Pápež Pius VI
počas svojho pôsobenia dopĺňal zbierku vzácnymi nálezmi z vykopávok. Z Tivoli
dal priniesť niekoľko múz a tiež hlavu Periklesa. Napoleon nanešťastie neskôr
odniesol okolo 500 vzácnych pamiatok z tohto múzea. Teraz sa nachádzajú
v Louvre.

Veľkí turisti venovali prípravám na cestu veľa energie. Nestačilo si narýchlo
prelistovať turistického sprievodcu. Učili sa latinské texty a grécke nápisy.
Študovali dejinné pozadie pamiatok a štýlov a materiálov. Intelektuálna elita, hrdá
na svoje námahou nadobudnuté poznanie bola ohromená, keď zistila, že aj rímska
kúria bola rovnako dobre, ak nie dokonca ešte viac, informovaná o umení, jazyku
a literatúre.

Pius VI. bol príkladom svojou erudovanosťou. Robil napríklad sprievodcu
Gustávovi III., kráľovi protestantského Švédska. Kráľ žasol nad pápežovou
učenosťou a znalosťami okolo umenia, kultúry a starovekého sveta. Ukázalo sa,
že cirkevné autority v Ríme nie sú hlupákmi, ktorí veria na povery, ako boli vtedy
vnímaní mnohými protestantmi. Pápeži však popri všetkej svoje úcte a obdivu
voči starovekému svetu nikdy nezabúdali na to, že pohanský svet sa rozsypal
kvôli neudržateľnému bezuzdnému zamerania sa na to čo je iba časné. Kresťania
boli zabíjaní v mene nádherne vyrobením modlám, vtedy, keď starovekí ľudia
nútili každého uveriť, že ľudia môžu byť bohmi. Avšak zjavenie Boha, ktorý sa
stal človekom trpezlivo znášalo rozhorčenie a výsmech pohanského staroveku.

Pohania sa zabávali, keď mnoho mučeníkov zomieralo v aréne. Kresťania však
boli pripravení dať dokopy spoločnosť, ktorá chcela zničiť samu seba.

Pri vchode do Pio-Klementínskeho múzea dal Pius VI. postaviť porfýrové
hrobky sv. Heleny a sv. Konštancie. Helena, matka cisára Konštantína zohrala
úlohu pri obrátení svojho syna na kresťanstvo. Toto obrátenie viedlo o oficiálnej
legalizácii kresťanskej viery v r. 313. Helena podstúpila tiež dlhú a náročnú
cestu do Sv. Zeme, kde našla Kristov kríž. Mohli by sme povedať, že Helena,
ktorá je patrónkou kresťanskej archeológie, objavila hmatateľný dôkaz Kristovej
spásonosnej obety.

Helenina pravnučka, Konštanca, najprv prežívala život ako rozmaznaná
privilegovaná kráľovská dcéra. Uprostred svojich rozkoší a zábav však našla Krista
prostredníctvom sv. Agnesy a konvertovala na kresťanstvo.

Spôsob akým pápež Pius zariadil múzeum bolo pre turistov všetkých dôb
poučením. Dokonca aj najvyššie postavení a na rozkoš zameraní členovia rímskej
spoločnosti videli prázdnotu svojho vznešeného sveta. Vysoké klenby ich chrámov
neobsahovali nič a nádherné tváre ich modiel boli iba prázdnymi maskami.
Najväčším úspechom Rimanov, ktorí umožnil, že ich výdobytky sa zachovali
a požívajú obdiv je to, že sa odvrátili od pohanských bohov a obrátili sa ku
Kristovi.

Niektorí skutoční hľadači pravdy a múdrosti sa dokážu v Ríme poučiť aj dnes.

Zdroj Zenit : Pripravil Rastislav Dluhý