Z konferencie organizovanej denníkom L’Osservatore Romano.
Základné „tŕne“ komunikácie medzi svetovou tlačou a Benediktom XVI.
„Problém komunikácie spojený s rozpakmi a nedorozumeniami nie je vôbec nový - stretávame sa s ním už v Pavlových listoch. V súvislosti s predsudkami, mylnými výkladmi učenia a nedorozumeniami Pavol dokonca používa sloveso „adulterate“ (kapeleuein), ktoré jasne potvrdzuje, že problémy načrtnuté v tomto článku existovali už v tom čase.“
Kardinál Gianfranco Ravasi, predseda Pontifikálnej rady pre kultúru, s typickým intelektom, vzdelanosťou, vyváženosťou a hĺbkou takto ukončil stretnutie na tému „Nedorozumenia: Katolícka Cirkev a médiá“, ktorú vo Vatikáne organizoval denník L’Osservatore Romano.
Kardinál potom dodal: „Pavol však neskončil len pri sebaobrane. Pavol reagoval a poskytol odpovede.“ Tieto slová naplno vyjadrili význam, zámery a cieľ konferencie, ktorej odkaz určite pretrvá.
Spolu s vatikánskymi novinármi z najdôležitejších denníkov západu sa jeden za druhým podarilo vytiahnuť najostrejšie „tŕne“ komunikácie, ako ich nazval náš šéfredaktor, medzi svetovou tlačou a Benediktom XVI. Väčšinu z nich starostlivo a vnímavo analyzovali.
Rozoberali sa chyby, ktoré médiá počas rokov urobili kvôli svojej povrchnosti, nedbalosti, neschopnosti a posadnutosti „trhákmi“. Antonio Pelayo, ktorý je okrem iného vatikánskym reportérom pre španielsku televíziu Antena 3TV, napríklad rozoberal reakciu na prednášku Viera, rozum a univerzita: spomienky a úvahy na univerzite v Regensburgu, ktorej prepis novinári dostali hneď 12. 9. 2006 a týchto 3.200 slov vyvolalo jeden z najtvrdších útokov na pontifikát Josepha Ratzingera.
Pelayo túto kauzu niekoľko rokov študoval a dospel k záveru, že „práve titulky talianskych novín prostredníctvom svojich spravodajcov a ambasád v Ríme spustili poplach v moslimských krajinách. Ani spravodajcovia ani ambasády si neprečítali celý text prednášky a po prelistovaní talianskych denníkov z 13. 9. 2006 nestrácali čas a hneď informovali svoje vlády a verejnosť o „pápežovom útoku na islam“.
Podobný scenár nastal aj v iných prípadoch, napríklad v prípade škandálu pohlavného zneužívania v Spojených štátoch, ktorý analyzoval John L. Allen ml., vatikánsky novinár dvojtýždenníka National Catholic Reporter, a v prípade „pobúrenia“, ktoré vyvolalo pápežovo vyjadrenie o prezervatívoch počas letu do Afriky 17. 3. 2009. Vatikánsky novinár pre denník The Guardian vo svojom článku ukázal, že aj v tomto prípade chyby novinárov negatívne ovplyvnili názory rôznych politikov a riaditeľov dôležitých medzinárodných orgánov (dokonca aj lekársky časopis The Lancet zašiel priďaleko).
Problémom je príprava vatikánskych novinárov a novinárov, ktorí píšu o náboženských otázkach; ďalej sú to tlačové agentúry, nedbalosť redakcií, zjednodušovanie, nestálosť mediálnej scény a prehliadanie pápežových úspechov, pričom sa jeho chyby nafukujú.
John Allen hovorí o „fámach, skreslených informáciách a predsudkoch“. Spomína tiež „vytrhávanie z kontextu“, keď sa médiá „upriamujú na text nejakej udalosti, no zamenia kontext“ (napríklad články a reportáže z prípadu pedofílie v Spojených štátoch v roku 2002 zanechali v mnohých ľuďoch dojem, že Cirkvi na deťoch vôbec nezáleží).
Chyby urobila samozrejme aj Cirkev, no svedčí to o tom, že ľudia, ktorí sa pevne držia pravdy si dokážu priznať vlastné chyby.
Najvážnejšou témou bolo „fiasko médií a komunikácie“ v prípade biskupa Williamsona, ktorú rozobral Paul Badde z denníku Die Welt. Bol to ojedinelý prípad, pretože listom z 10. 3. 2009 (podľa Baddea jedným z najdojímavejších dokumentov svojho pontifikátu) pápež na seba prevzal zodpovednosť, obhájil svojich spolupracovníkov a ukončil ďalšie špekulácie.
Niekedy mali však odpovede Cirkvi nežiadúci účinok. John Allen znovu upriamil pozornosť na americký škandál a ukázal, ako bola „pozornosť médií na jednej strane prínosná, pretože Cirkev musela priznať kritickú situáciu a konať, no na druhej strane aj nevyrovnaná, nepresná a ničivá. Zatiaľčo niektorí Cirkevní predstavitelia sa snažili podať otvorené a celistvé odpovede, reakcie ostatných boli často obranné a oneskorené, a namiesto vysvetlenia ľudí len utvrdili v predsudkoch voči Cirkvi.“
Ďalším dôvodom je paradoxne aj to, že Benedikt XVI., veľký reformátor v oblasti krízy pohlavného zneužívania, ktorý si za emblém svojho pontifikátu zvolil duchovnú a štrukturálnu obnovu, sa pre zle informovanú verejnosť stal „hlavným symbolom neschopnosti Cirkvi“. V extrémnych prípadoch sa niektorí dokonca dožadovali jeho rezignácie alebo predvolania pred medzinárodné súdy. „V stávke nie je len obraz o Cirkvi ale aj obraz o tlači.“
Jean-Marie Guénois z denníka Le Figaro, začínajúc s nemeckým pôvodom Benedikta XVI., nie ako s informáciou, ale ako s dôvodom na útok, ktorý médiá často využívajú, vo svojej analýze ukázal, ako nemecký pápež, pred médiami skôr utiahnutý, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorý nastúpil po mediálne obľúbenom pápežovi, pomaly zvrátil situáciu. Stalo sa tak hlavne vďaka jeho tichosti a pokore, intelektu, neochvejnému cieľu, schopnosti rozlíšiť to podstatné od detailov a zrieknutiu sa svojej individuality v prospech spoločného dobra.
„Slabý kormidelník“ čeliaci mediálnej nočnej more krízy pohlavného zneužívania získal rešpekt práve vďaka tomu, ako sa s touto krízou vysporiadal: „nerobil rozruch veľkými vyhláseniami, ale vec riešil tichým, pomalým a napokon efektívnym spôsobom“. Benedikt XVI., „nemecký pápež, z kauzy vyšiel ako ešte väčšia osobnosť, lebo dostať sa takej búrky si vyžadovalo ohromnú vnútornú silu“, uzatvoril Jean-Marie Guénois.
Z prednášok z utorka rána bolo v každom prípade zjavné, že koreň problému je stále aktuálna otázka vzťahu Cirkvi a postojov dnešnej doby. Medzi Cirkevným prorockým pohľadom na svet a neistým duchom našich časov je nesporne priepasť. Hovorilo sa i o neschopnosti Vatikánu na poli informačných technológií.
Paul Badde pripomenul slová Benedikta XVI.: „Bolo mi povedané, že ak by sme sledovali informácie dostupné na internete, mohli by sme si tento problém všimnúť už v jeho prvých fázach. Poučil som sa z toho a v budúcnosti bude Svätá stolica musieť venovať väčšiu pozornosť tomuto zdroju správ.“ Spôsobilo to však tiež skok tisícročnej štruktúry, ktorá bola „vystrelená do internetovej éry“.
Môžeme uviesť niekoľko prostriedkov, ako prekonať vzájomné nedorozumenie. Médiá majú čo zlepšovať, no očakávajú sa aj konkrétne kroky zo strany Cirkvi. Pápežov projekt Novej evanjelizácie môže túto prekážku odstrániť. „Ak môže Cirkev podniknúť kroky, ktoré by sa v záujme lepšieho porozumenia nespreneverili jej identite alebo ktoré by nepredstavovali cynickú manipuláciu,“ hovorí John Allen, „potom by to nebol len dobrý nápad, ale morálna nevyhnutnosť.“
Aj tu hovoril kardinál Ravasi jasne a k veci. Navrhol pretvorenie piatich mediálnych zlozvykov a chýb, ktorých sa novinári pravidelne dopúšťajú (zľahčovanie, nezávislosť na sprostredkovaných informáciách, honba za senzáciami, zjednodušovanie a predsudky) do kladných stránok komunikácie Cirkvi s médiami: učenie sa podstate vecí, kontakt s každodenným životom, pohotovosť, vytváranie lepšieho obrazu a vyhýbanie sa bielym miestam. Komunikácia nesmie byť len sebaobranou, ale musí mať určitú konzistentnosť a posilňovať identitu. No Cirkev musí tiež brať do úvahy, že atmosféra, v ktorej sa ľudstvo pohybuje, sa zmenila (a preto sa zmenilo i ľudstvo).
Šéfredaktor denníka L'Osservatore Romano na začiatku konferencie pripomenul, ako sa Pavol VI., vtedy ešte ako Giovanni Montini, pri svojom prvom stretnutí s Jeanom Guittonom v roku 1950 zveril so svojou obavou: „Musíme byť starými aj modernými, hovoriť v súlade s Tradíciou, no tiež vnímavo. Aký zmysel by malo hovoriť pravdu, ak by nám ľudia dnešnej doby nerozumeli?“.
Preklad : Redemptoristi
Zdroj :
http://www.osservatoreromano.va/portal/dt?JSPTabContainer.setSelected=JSPTabContainer/Detail&last=false=&path=/news/cultura/2011/261q11-Bisogna-sapere-essere-antichi-e-moderni.html&title=Bisogna%20sapere%20essere%20antichi%20e%20moderni&locale=en