Pristihla som sa, že "klamem"?

Niekedy nemám chuť na vďačnosť. A je mi smutno a zdá sa mi, že "nie je za čo". Nechce sa mi ďakovať. A už vôbec nie radovať sa.

Ale cítim zodpovednosť.

Ja som to tu založila, nemôžem nechať stránku dlhší čas bez príspevkov. Musím "niečo" napísať. Každý deň. Alebo aspoň "takmer" každý deň.

Pravdaže, niekedy napíšu iní - vtedy sa poteším, a ochotnejšie si doprajem prestávku. Ale cítim, že ani vtedy nie je správne odmlčať sa. Naše spoločenstvo potrebuje žiť. A oživované je práve našimi príspevkami, našou vďačnosťou, ktorú vložíme do slov a písmeniek a podelíme sa o ňu s ostatnými. A tak sa snažím písať (takmer) každý deň.

Ale čo? Čo mám napísať, keď radosť necítim a vďačnosť je pochovaná kdesi na dne srdca?

Otvorím stránku Radosť a vďačnosť. Nastavím kurzor na správne miesto. Položím ruky na klávesnicu. Začínam písať. Snažím sa nájsť slová, myšlienky, dôvody za čo ďakovať...

Ako mám vidieť dary, keď vidím okolo seba to škaredé?

Ako písať o vďačnosti? ...

Beriem si slová Ann Voskampovej a učím sa veriť. Tak ako verím, že za mrakmi je slnko, aj keď ho nevidím. Skúšam veriť, že v šedi dní sa ukrýva môj Boh. Vlastne neukrýva sa, to len môj zrak je zahalený, keď ho nevidím. On tu je. A ja skúšam veriť, že je to pravda.

Moja viera je v tejto chvíli ešte celkom maličká. Ako to príslovečné horčičné zrnko.

Sedí učupená v kútiku duše. Bojí sa, ale chce von - chce na svetlo sveta. Klíči.

A ja píšem. Píšem čo mi to malé klíčiace horčičné zrnko šepká. 

Píšem pre vás. Hľadám slová. Ako v týchto smútkoch ďakovať. Píšem to, čo by som si sama chcela prečítať. Aby som uverila - že áno - aj dnes mám dôvod na vďačnosť.

Ešte ju necítim, ale už dokážem dať na papier to, čomu verím. (Alebo zatiaľ ešte len "chcem" veriť?)

A presviedčam samu seba... vlastne už nemusím. S každým napísaným slovom prichádza milosť. A pokoj do mojej duše. Prichádza istota, že je to tak, ako som napísala. Už to nie sú len napísané slová. Sú prežité.

Je to klamstvo? Nepravda? Píšem o vďake, keď ešte žiadnu necítim?

Nie! Nie je. Píšem o tom, po čom túžim. Čo hľadám. A čo aj vďaka týmto svojim písmenkám a slovám nachádzam.

A som za to vďačná. Pretože keď si prečítam čo som napísala, vlastne už vtedy keď to píšem, odrazu vidím dar - ten dar, ktorý som práve opísala - dar, za ktorý až teraz viem ďakovať. A hoci ma najprv napĺňala skôr horkosť a vôbec - vôbec som nemala chuť na radosť - teraz ma napĺňa milosť. A pokoj. A vedomie, že všetko je v poriadku - v Jeho rukách.

Áno, tak to cítim. Som vďačná za všetky tie veci, o ktorých som vám napísala. Či už sú to drobnosti všedného dňa, ktoré som si vyzobkala spomedzi nudných a otravných záležitostí. Alebo hľadám dokonalý Boží plán vo veciach, ktoré sa mi nepáčia. Horkosť ustupuje, smútok a hnev pomaly odchádza a v srdci sa udomácni pokoj. Pokoj, ktorý nie je z tohto sveta.

Preto. Predovšetkým preto - pre túto liečivú terapiu - som vďačná za toto naše spoločenstvo vďaky.

Práve vtedy vás najviac potrebujem, keď sa mi najmenej chce ďakovať.

A vtedy tu hľadám radosť, keď jej mám v srdci najmenej.

Vďaka za tieto stránky. A vďaka za každého z vás, kto tu píše. Ale aj za každého, kto číta. Vďaka za tú nutnosť písať sem (takmer) každý deň. Vďaka za tú silu (vašu prítomnosť), ktorá mi nedovolí vychladnúť a zabudnúť na vďačnosť čo len jediný deň, alebo týždeň.

Vďaka, že ste!

Takže ešte raz - priznávam sa:

Často najprv píšem (dávam vďačnosť) - potom dostávam (cítim vďačnosť) - a až nakoniec mám aj radosť. A/alebo pokoj.

Samozrejme, že niekedy je to aj naopak. Cítim radosť a (preto) som vďačná a (potom) píšem aj vám.

Ale nie vždy. Poradie býva často obrátené. A práve vtedy najviac potrebujem tento liek - ktorým vďačnosť je - aby ma vyliečil zo smútkov, ktorými na nás tak často útočí knieža tohto sveta.

Želám aj vám, nech vždy nachádzate dôvod na vďačnosť. Nech už si nájdete akúkoľvek cestu k nej. I v ťažkých chvíľach.

Radostné dni a pokojné noci
Letitia.