Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Stála som v kostole - vzadu za zamknutou mrežou a pokúšala som sa nadviazať rozhovor s Pánom. Chcela som mu odovzdať všetky svoje starosti a starosti svojich najbližších. Chcela som ho prosiť o silu a pokoj a radosť v srdci... Chcela som mu odovzdať bolesti tých, ktorí sú mi drahí.

Ale ktosi ma vyrušil: "Prosím vás, rozumiete po slovensky?"

Otázka ma neprekvapila, keďže náš kostol často obdivujú aj zahraniční turisti.

"Áno", prisvedčila som. A vzápätí mi vhupla do hlavy myšlienka, že som to nemala robiť. Bojovala som s ňou, kým som počúvala príval sťažností od jedného mladého bezdomovca. Nakoniec ostal iba súcit. A láska. Snaha pomôcť, ako sa len dá. Modlitba k Duchu Svätému o tie správne slová, ktoré by ho možno povzbudili. Hľadanie cesty, ktorá by nebola len náplasťou na hnisajúcu ranu, ale cestou, ktorá ho vyvedie k svetlu. Sama to nezvládnem, naozaj neviem, čo by som mala povedať, alebo urobiť, aby to malo zmysel. Aby som pomohla.

Prosba. Odovzdávanie pre zmenu tohto nešťastného božieho dieťaťa. Odovzdávala som teraz Bohu jeho problémy, jeho zatrpknutosť, jeho bolesť...  Sme predsa povolaní milovať.

Chcela som mu povedať, že Boh ho neodvrhol. Boh mu nenakladá všetko to boľavé s čím sa mi zveril. Nie, On sa s ním nehrá ako mačka s myšou. Aj keď mu je často tak veľmi ťažko... Boh ho miluje. ("Tak prečo mu nepomôže?") Ako vysvetlím človeku, ktorý si pripadá celkom stratený v tomto ľudskom mravenisku, vydaný napospas svojim temným myšlienkam - ako mu môžem povedať, že naozaj JE milovaný?

Ako mi môže uveriť?

Modlila som sa k Duchu svätému o tie správne slová... A nie som si istá, či som ich našla. Či som svoju misiu pri tomto človeku splnila. Neviem. Viem, že som chcela.

Pokúsila som sa ho doviesť k ľuďom, ktorí vedia ako konkrétne pomôcť. Neviem, či pomôžu (či si nechá pomôcť), o chvíľu bol späť. Pokúsila som sa vypočuť, ponúknuť láskavé slovo, účastný úsmev, modlitbu. Keď som odchádzala, usmial sa. Hádam aspoň kvapka božej dobroty si našla aj cez toto stretnutie cestu do jeho srdca. Verím tomu a modlím sa za neho naďalej.

Ale až teraz oveľa neskôr som si uvedomila, čo bola tá vec, ktorá mi stále unikala.

Chcela som mu povedať, že napriek všetkému môže byť vďačný... ale nedalo sa. Ako by som mohla? No zabudla som na to najdôležitejšie - to JA som sa mala prinášať modlitby vďaky. To JA som mohla hneď v tej chvíli ďakovať za neho. Byť vďačná za jeho život. Za všetko, čo ho postretlo - hoci to bolí. Hoci teraz ten mladý muž trpí. Hoci teraz prežíva možno beznádej... ale ja viem (hoci on tomu teraz neverí), že to všetko má zmysel. Že je to pre neho cesta, ako nájsť skutočné šťastie, ktoré by stratil, ak by smel pokračovať v bezstarostnom živote gamblera... alebo v tom, čo si aj teraz predstavuje ako život, ktorý by chcel žiť.

Nepoznám Božie plány. Ale verím, že všetko - VŠETKO - čo sa nám stane je Boží dar. Ešte nevieme, prečo to "musí" byť práve tak ako je, ale verím, že je to tak DOBRE. Verím. A ďakujem.

A prosím.

To sa nevylučuje.

Niekedy mám pocit, že mnohé zlé veci sa dejú (len) preto, aby sme MY vynaložili viac lásky. Viac modlitby. Aby sme MY viac milovali. Aby sme bojovali.

V modlitbe.

Ako kedysi povedal pápež František:
"Je potrebné modliť sa srdcom: „Odvážnu modlitbu, ktorá zápasí za takýto zázrak; nie tie modlitby zo zdvorilosti. ,Ah áno, pomodlím sa za teba‘: poviem Otče náš, Zdravas Mária a zabudnem na to. Nie: odvážnu modlitbu, ako bola tá Abrahámova, ktorý zápasil s Pánom, aby zachránil mesto; ako bola tá Mojžišova, ktorý mal ruky zdvihnuté a modliac sa k Pánovi sa unavil; ako je modlitba mnohých osôb, mnohých ľudí, ktorí majú vieru a s vierou sa modlia a modlia. Modlitba robí zázraky, ale musíme veriť!" ... "a keď nás prosia o modlitbu za mnohých ľudí, ktorí trpia vo vojnách, za všetkých utečencov, všetky tie drámy, ktoré teraz existujú, modlime sa, ale so srdcom k Pánovi: ,Urob tak!‘ Ale povedz mu: ,Verím, Pane. Pomôž mojej neschopnosti uveriť‘, ktorá je aj v mojej modlitbe. Urobme tak dnes.“
(http://sk.radiovaticana.va/news/)

Pane, daj mi vieru. Pomôž mojej nevere. A nauč ma modliť sa. Tak naozaj. S vierou. Modlitbu, ktorá vyháňa zlých duchov... (viď. Mk 9,14.16-29)
 

1757. Vďaka za oslavy 100. výročia Modrého kostolíka.

Z mojich viac ako tisíc darov:
# 1753. Som vďačná za istotu, že stále sme v Božích rukách. Aj všetci naši blízki. Bohu na nich záleží viac ako nám. Verím, že Jeho Láska zvíťazí!
# 1756. Ďakujem za nové/staré kachličky, ktoré som dostala od Janky z Nitry. Vďaka za ľudí, ktorí sú ešte stále ochotní navzájom si pomáhať, poslúžiť, podeliť sa. Vďaka za milé stretnutia. Vďaka za kúsok nesebectva, ktorý môžem vidieť aj v dnešnom svete (často zdanlivo(?) plnom nezáujmu a sebectva). [link]
# 1757. Potešili ma oslavy 100. výročia posvätenia kostola sv. Alžbety - Modrého kostolíka. Som vďačná za tých sto rokov, ktoré nám kostol slúži. Som vďačná za všetky stretnutia, modlitby, sviatosti... pre mňa a moju rodinu, aj pre všetkých ľudí, ktorí ho za tie roky navštevovali. Som vďačná za sviatosť krstu, sviatosť manželstva, viaceré spovede a mnohé sv. prijímania... ktoré som tu prijala, aj za krst a prvé prijímanie môjho syna... za kňazov, ktorí nám tu slúžili... Zvlášť si spomínam napr. na kaplána Ondreja Slávika, ktorý pripravoval syna na prvé sv. prijímanie... Aj na detské roky, keď som sem chodievala s babičkou... 
# 1757. Vďaka za oslavy 100. výročia. Za dobrú náladu na trhoch na námestí, za slávnostné sv. omše, za úsmevy ľudí i "duchovenstva". Za dobrých ľudí, ktorí stáli celú nedeľu pri stánkoch charitatívnych organizácií. Vďaka za informácie, ktoré som tu mohla nájsť, aj za veci, ktoré som si tu mohla kúpiť. Vďaka za ľudí, ktorých som tu stretla. Vďaka za Katku z kníhkupectva U Bandiho, i za sestričku Martu, s ktorými som sa stretla po rokoch...
# 1757. Ďakujem za fotografie (a za fotoaparát, ktorým som ich urobila). Vďaka, že som sa dostala von vždy v pravý čas na tie "správne" zábery. Som vďačná aj za článok/fotoreportáž, ktorú som smela pripraviť a vložiť na stránky mojakomunita.sk. [link] A tiež, že sa páčila.
# 1758. Som vďačná za čerstvé správy z misie v Kazachstane, ktorú pravidelne podporujeme. [link]
# 1762. Som vďačná za horúci ďumbierový (zázvorový) čaj. 
# 1764. Ďakujem aj za televízny prenos z Ríma, keď pápež František zasvätil svet Panne Márii. Vďaka za možnosť byť tam, hoci som nemohla opustiť svoj byt. Vďaka za možnosť počúvať slová pápeža a prijať jeho požehnanie. Vďaka za techniku, ktorá umožňuje zastaviť obraz, alebo vrátiť a znova si vypočuť záznam aj oneskorene... Vďaka za to, že patríme Tomu, ktorý nás tak nekonečne miluje. Vďaka!
# 1765. A som vďačná aj za slová svätého otca o vďačnosti v nedeľu pri sv. omši:

Všetko je jeho dar. Ak dokážeme chápať, že všetko je Boží dar, aké šťastie je v našom srdci! Všetko je jeho dar. On je naša sila! Poďakovať sa je také ľahké, a predsa také ťažké! Koľkokrát si poďakujeme v rodine? Je to jedno z kľúčových slov spolunažívania. „Prosím“, „prepáč“, „ďakujem“: ak sa v nejakej rodine tieto slová používajú, rodina napreduje. „Prosím“, „odpusť mi“, „ďakujem“. Ako často v rodine hovoríme „ďakujem“? Ako často sa poďakujeme tomu, kto nám pomáha, kto nám stojí nablízku, kto nás sprevádza životom? Často to všetko považujeme za samozrejmosť! A toto sa deje aj vo voči Bohu. Je ľahké ísť si od Pána niečo pýtať, ale ísť a poďakovať mu? - „Nuž, to mi nenapadne...“
(Zdroj a kontext: link - 13.10.2013)

# 1757. Vďaka za oslavy 100. výročia

Za dobrú náladu na trhoch na námestí...

za úsmevy ľudí i "duchovenstva"

Za dobrých ľudí, ktorí stáli celú nedeľu pri stánkoch charitatívnych organizácií.

A vy? Myslíte si, že máte za čo byť vďační?

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+, kde som založila  stránky vďačnosti.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastnejší. 
Letitia.

 

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu na www.mojakomunita.sk