A konečne jeden čerstvý, aktuálny... Dnes ďakujem za milosť prijať požehnanie aj v ťažkých veciach.

Ako ste si iste všimli, zmenila som názov našej vďačnej rubriky. Už dlhodobo sa mi nedarí vydať článok každý utorok. A cez prázdniny, v čase cestovania a nepravidelného denného programu, to určite lepšie nebude. Takže sa počas prázdnin zaväzujem napísať aspoň jeden vďačný príspevok každý mesiac. Možno častejšie, uvidí sa a potom, po začiatku nového šk. roka sa skúsim vrátiť zase k týždennému intervalu. Ale to je ešte ďaleko, teraz je pred nami leto.

Na druhej strane veľmi rada uverejním "vďačný" príspevok od niekoho z vás. Ak by ste sa chceli podieľať na našej rubrike, budem len rada, keď mi napíšete a ja z radosťou uverejním váš článok. Zároveň sa svojimi vďačnými príspevkami môžete zaradiť do súťaže o knihu Ann Voskampovej Tisíc darov, ktorú nám láskavo venovalo vydavateľstvo Kumrán, a nejaké ďalšie drobné darčeky. Podrobnosti súťaže vyhlásim čoskoro, ale už teraz môžete písať články (kľudne na svojich blogoch) o veciach, za ktoré ste vy vďační.
 

Ale teraz už poďme ďakovať...
 

Možno sa vám minulý článok zdal trochu strohý, bez obsahu, akoby len taký výkrik, prosba o kúsok radosti vo chvíli obáv a nervozity z toho, čo nás čaká. Áno, tak to bolo. Chcela som sa s vami podeliť o kúsok vďačnosti - vďačnosti o ktorú musím v týchto dňoch bojovať s vlastným sebectvom. Ale nemala som ešte chuť písať podrobne o tom, čo prežívame.
 

1580. Vďaka za lásku, za radosť, za optimizmus.

Dnes mám obrázky horšej kvality - fotené mobilom, pri zlom osvetlení. Ale chcela som ich sem dať...

Z mojich viac ako tisíc darov:
#1555. V týchto dňoch som vďačná za... lekárov, ktorým môžeme dôverovať
#1568. Som vďačná za pobyt v nemocnici (výber krčných mandlí). Učím sa láske. Smiem byť kanálom lásky pre svojho syna, aj pre ľudí, ktorých tu stretávame. Smiem byť oporou svojmu synovi. Je to (síce boľavý, ale) požehnaný čas blízkosti mamy so synom.
#1570. Som vďačná aj za obmedzenia, nepohodlie, niektoré nepríjemnosti (ako napr. posteľ, ktorá ešte nebola pripravená, prevlečená po predchádzajúcom pacientovi). Učia nás skromnosti a prijímaniu aj nepríjemných vecí s trpezlivosťou.
#1573. Vďaka za lieky na úľavu od bolesti. 
#1578. Vďaka za lásku. Ktorú môžeme dávať. Ktorú môžeme prijímať. Vďaka za pomoc, ktorú potrebujeme a ktorá nás uisťuje o záujme iných ľudí...
#1579. Vďaka za "tú správnu" kapitolu v knihe. Práve takú, ktorú som v ten deň prežívala. (viď nižšie)
#1580. Ďakujem za milé a "dobré" sestričky a lekárky... za všetkých, ktorí sa s láskou starajú o chorých (o choré deti). Vďačnosťou ma napĺňa aj pohľad na rodičov, ktorí tu obetavo trávia čas so svojimi deťmi a starajú sa o ich čo najväčšiu pohodu napriek všetkému nepríjemnému, čo sa tu ich deťom deje. .. Vďaka za lásku, za radosť, za optimizmus.
#1585. Ďakujem za detský smiech, usmiate očká...
#1584. Som vďačná za vedomie, že nič sa nedeje bez božieho vedomia a súhlasu. Jeho deťom sa nemôže stať nič, to by nebolo dobré (čo by nebolo požehnaním). (takisto viď nižšie)
#1588. Som vďačná za ľudí, ktorí nám sľúbili modlitbu. Viem, že v tom nie sme sami. Viem, že na nás záleží bratom a sestrám. Ďakujem za každé jedno uistenie o modlitbe (a samozrejme za tú modlitbu!).
#1589. Som vďačná aj za predĺžený čas v nemocnici. Hoci by sme už veľmi chceli ísť domov! Ale verím, že je to takto dobré. Má to význam, ktorý stojí za to. Všetko nám slúži na dobré! (porov. Rim 8,28)
#1591. Ďakujem aj za knihu E. Vellu, a kapitolu, ktorú som si čítala práve dnes. O tom, ako môžeme prijímať všetky veci, ľudí, situácie... Ako prežívať dokonalú radosť v každej, aj nepríjemnej chvíli.
(viď ešte nižšie)
 

Vďaka za nemocničnú kaplnku. Vďaka za povzbudenie...

#1579. Vďaka za "tú správnu" kapitolu v knihe. Práve takú, ktorú som v ten deň prežívala.

"Jeden skutok vďakyvzdania, keď je to s nami zlé, je hoden tisícov prejavov vďaky, keď všetko ide podľa našich očakávaní." (sv. Ján z Avily) 

V týchto dňoch som čítala i prežívala kapitolu o vďačnosti v ťažkých chvíľach. Vďačnosť vtedy, keď vidím ako niekto koho milujem trpí, prežíva bolesť... Ďakujem (okrem iného) za to načasovanie, že úplnou "náhodou" som si na tento deň vybrala kapitolu, ktorú som práve prežívala. (Ide o kapitolu z knihy Ann Voskamp, Tisíc darov, Čo vo svete, v celom tomto svete je milosť? s. 69-88)

Ann píše, ako sa jej syn zranil. Premýšľala o tom, za ktoré veci má byť vďačná. Či si vyberať len to "pekné", čo sa jej páči. - Milé krásne pozdravy od Milovaného - kvety, kolibrík, dúha, detský smiech, jedlo na stole... Zachránená ruka, prsty... A či v ostatných chvíľach Boh nemá čas, alebo schopnosti? starať sa o nás. Je mu to jedno, keď trpíme? Naozaj sa život delí na prchavé chvíľky požehnania a iné - bolestné chvíle, v ktorých požehnanie chýba? Čo to potom je? Azda ... prekliatie?

Matka trpí spolu so svojim dieťaťom. Jeho bolesť je aj jej bolesťou... A môžeme veriť, že je tiež bolesťou nášho Ocka, ktorý nás miluje ešte omnoho viac, ako sme my schopní milovať svoje deti. 

Ako by sme si mohli myslieť, že v našom živote existujú chvíle a udalosti, ktoré by neboli v súlade s Jeho vôľou. A ak ich milujúci Ocko dopustil, tak potom MUSIA byť požehnaním. Akokoľvek to bolí. Akokoľvek je to nepríjemné... Veď aj ja som privolila, aby lekári spôsobovali bolesť môjmu synovi. Pretože viem, že je to dôležité. Je to pre neho DOBRÉ.

Keby sme ten príbeh písali my, ako by to skončilo? Nechýbalo my mu niečo podstatné - omnoho dôležitejšie, ako nedostatok bolesti? Nevidíme všetko. Nevieme, čo je potrebné. Ale - On to vie!

A ja sa učím dôverovať Mu. A ďakovať. Učím sa radosti, ktorá bolí.

Podobne som čítala aj dnes v inej knihe.
(E. Vella - Ježiš, môj uzdravovateľ, kapitola: Vyber si život, s.64-75)

Otec Elias v nej spomína príbeh svätého Františka, ako vysvetľoval bratovi Leovi čo je to dokonalá radosť. Je to radosť, ktorú môžeme prežívať bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. František opisuje situáciu, keď by ich za mrazivej veternej noci nechceli pustiť späť do kláštora, nadávali by im do zlodejov a žobrákov, ba aj by ich vybili... "ak dokážeme prijať túto situáciu, v tom bude spočívať dokonalá radosť," hovorí František. 

Ak dokážeme prijať túto situáciu...

v tom bude spočívať dokonalá radosť.
 

"Pravá radosť spočíva v tom, že vieme prijať práve tú situáciu, v ktorej sa nachádzame." (s.65)

Radosť, ktorá nie je závislá na tom, čo sa stalo, alebo nestalo. Radosť nezávislá na ľuďoch okolo nás. Radosť, ktorú nám nevezme ani bolesť, alebo sklamanie... Radosť, ktorú nám nik nemôže vziať.

Svätý Pavol vo svojom liste prikazuje obyvateľom Solúna: "Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky..." (1 Sol 5, 16-18)

Naozaj sa môžeme radovať bez prestania? Aj vtedy keď sa okolo nás dejú zlé veci? Keď trpíme? Alebo keď trpia iní - ľudia, ktorých milujeme. Prípadne tí vzdialenejší... Veď v každej chvíli niekde na svete niekto trpí. Niekto z našich bratov a sestier. Ako sa máme radovať, keď vieme, že je na svete toľko utrpenia?

V prvom rade musíme vedieť, že radosť nerovná sa veselosť. Môžeme byť veselí a pritom hlboko nešťastní. Ako píše páter Vella, stačí fľaša vína a budeš veselý. Ale to nie je skutočná radosť. Keď vytriezvieš, bude ťa bolieť hlava.
A naopak, môžeme plakať od bolesti - od bolesti tela, alebo duše... a pri tom prežívať skutočnú hlbokú radosť. Radosť z toho, že sa plní božia vôľa. Boh môže - a chce! - každú vec využiť na plnenie svojho plánu. Aj hriech. Aj utrpenie. Aj bolesť.  Všetko to "potrebuje", aby nás mohol naučiť skutočnej radosti, pravej láske, spoločenstvu s Ním. Lebo len to jediné nás urobí naozaj šťastnými. Všetko ostatné - pôžitky tohto sveta sú len pozlátkom, ktoré prikrýva bezcennú mamonu.

Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré... Všetko je požehnaním. Za každú vec, ktorá sa mi v živote prihodí môžem vzdávať vďaky. Každá jedna sa môže stať požehnaním. Pre mňa i pre ľudí okolo mňa. Stačí vzdať vďaky... a stane sa zázrak. A odrazu zistíme, že to stačí. Že je to tak dobré.... boľavé - ale dobré.

A ja som za túto myšlienku veľmi vďačná. Prosím len o to, aby som na ňu nikdy nezabudla. Aby som si ju pripomínala vždy, keď budem v pokušení myslieť si, že to čo prežívam nie je požehnaním...

Ďakujem za mnohoraké spôsoby, ako rozveseliť pacienta. Som vďačná za kreativitu, ktorá sa rodí z lásky.

A ja prijímam toto zdržanie v nemocnici. Ďakujem, lebo dôverujem Ockovi. Áno, teším sa až to skončí a modlím sa, aby to bolo čím skôr. Prežívam sklamanie z každého ďalšieho dňa, aj slzy sa občas objavia... Ale verím, že Boh má VŠETKO pod kontrolou. A tak sa učím prijímať všetko z Jeho ruky ako dobré. 

[Poznámka: Tieto slová som písala už včera. Dnes mám už syna doma - teším sa a ďakujem Bohu. A zároveň mu ďakujem za dni, ktoré sme s Jeho pomocou zvládli v nemocnici, aj za dni, ktoré nás ešte čakajú - nevieme aké, ale verím, že dobré - pretože nič sa nedeje bez Božej vôle. "Aj vlasy na hlave máme spočítané" a "ani jeden nepadne na zem bez vedomia nášho Otca" (porov. Mt 10, 30) ]
 
 

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk.
Ak chcete, môžete nás sledovať na Facebooku, alebo na G+, kde som založila nové stránky. Zatiaľ sú v testovacej fáze, až čas ukáže, ako sa osvedčia. 

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 
Letitia.