Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.
 

Vraciam sa po dlhšej veľkonočnej prestávke. Vlastne som vynechala len jeden týždeň, ale zdá sa mi, že sa za ten čas udialo toľko! Niekoľko strán zapísaných v mojom zošite vďaky. Množstvo emócií. Rozličných emócií - smutných i šťastných; pokojných aj vzrušených; nadšenie aj smútok; chvíle úmyselného stíšenia, aj chvíle keď sa o mňa pokúšala letargia; únava, alebo naopak chuť do práce...

Nebudem písať o všetkom podrobne, ale za všetky tieto veci som vďačná. Ďakujem za chvíle, keď som cítila v sebe silu a s radosťou pracovala napr. na príprave veľkonočných sviatkov a ďakujem aj za tie chvíle, keď som musela premáhať únavu. Samozrejme ďakujem za čas odpočinku, i za čas, keď som robila jednoducho to, z čoho mám radosť. Ďakujem za dni, keď som prežívala "patričné pocity", ale aj za tie, keď som nevedela, "čo sa to so mnou deje". Pretože viem, že všetko má v živote význam. Aj tie chvíle, keď sa cítim nanič, alebo keď ani neviem, prečo som smutná.

Niekedy mám pocit zlyhania, alebo nedostatočnosti, keď sa cítim "zle". Akoby som uverila polopravde, že kresťan má stále cítiť radosť. Iste, nemá zmysel utápať sa v smútku a/alebo bolesti. Vždy môžeme mať oči upreté na Ženícha, ktorý nám dáva večnú radosť - takú, ktorú svet nemôže vziať.

Ale nikde nie je napísané, že taká radosť nebolí. Stále som (len) človekom. A stále som citlivá na veci okolo seba. A stále je (vo mne i v ľuďoch okolo) veľa zranení, ktoré nám jatria city. Aj teraz uprostred nádherných sviatkov v rodinnom kruhu - keď sme prežívali tajomstvá Veľkej noci tak ako išli jednotlivé dni... A odrazu kdesi uprostred - na Bielu sobotu, keď sa moja duša chcela noriť do ticha pri Božom hrobe a očakávania radostného výbuchu zo vzkriesenia - vynoril sa z hĺbky srdca smútok. Nie "svätý smútok", súvisiaci s telom uloženým do hrobu - ale taký obyčajný ľudský. Motivovaný nejakou hlúposťou o ktorú v podstate vôbec nešlo. Dva dni som ho "hrdo" skrývala... ale nechcel sa nechať pochovať na dne srdca. (Vďaka za tú neodbytnosť. Ak by som ho umlčala, v tajnosti by mohol škodiť ďalej.)

Nakoniec sa ústami vydral von. Bol z toho dlhý rozhovor. O všeličom. A som zaň vďačná. I za poznanie, ktoré z neho vzišlo. Som zase trochu "múdrejšia". Možno už budem vedieť podobné smútky uchopiť a ponoriť ich v tej správnej rieke. Uvidíme. Ale hlavne - viem - znovu a znovu si to musím pripomínať - že vždy mám byť za čo vďačná. Vždy je tu niekto, kto ma Miluje. Miluje s veľkým M. Miluje tak, ako to žiaden človek nedokáže. A všetko čo robím môžem robiť pre Neho a On to s radosťou prijíma. Všíma si ma, vidí každú maličkosť, ktorú robím, alebo ktorú prežívam. Vie o všetkom a všetko má pre neho cenu. Aj najmenšia drobnosť, ktorú urobím. Najmenší záchvev srdca...

On ma vždy počúva. A presne mi rozumie. A vždy dokáže oceniť moju námahu, moju lásku (veď ju mám od Neho), moje nápady... A ďakujem za všetky tie mnohoraké spôsoby ktorými mi to hovorí. Zvlášť ďakujem za ľudí, cez ktorých ku mne hovorí. Za mojich najbližších. Aj ja chcem byť človekom, cez ktorého k iným hovorí o svojej Láske. O to prosím a za to ďakujem, že ním smiem byť.

Krištáľový zámok vodných víl. (Naživo bol ešte úchvatnejší!)

Ľadová čipka

Z mojich tisíc darov:
(Bolo ich tento týždeň naozaj veľa-preveľa. Tak vyberiem len zopár "zaujímavejších".)

# 1555. Požehnané nočné chvíle pri svätostánku. Boli sme na nočnej adorácii v kaplnke. Aby Pán nebol v Getsemany sám ("Nemohli ste aspoň hodinu so mnou bdieť?") Tak sme bdeli. A dostali sme. Hodne - pokoj v duši, radosť, lásku... a milostivé sviatky.
# 1556. Polnočná fujavica. Keď sme sa o polnoci vybrali domov, po otvorení brány nás čakalo prekvapenie. Už sme čakali pomaly oteplenie - a miesto toho - fujavica, sneh, vietor, zima, pľušť. Ale vôbec nás to počasie nerozhodilo. Pokoj v duši bol nemenný. Naopak, užívali sme si vzájomnosť a pomoc. Dokonca aj šoféri boli ohľaduplní. 
# 1558. Brodenie v "snehovode". Aj cez deň pokračovala chumelica. Pri teplote vzduchu kúsok nad nulou sa z toho robila na chodníkoch i cestách asi 10 cm vrstva vody s čímsi čo len vzdialene pripomínalo sneh, ale bránilo to vode odtekať do kanálov. Brodili sme sa tým nepríjemným podkladom celú cestu do kostola. Navyše sme trochu meškali, tak sa bolo teba ponáhľať. Ale v ťažkom teréne sme o to viac prežívali vzájomnú pomoc a podporu. Vďaka za ťažké podmienky, ktoré nás nútia prejavovať si pomoc a lásku!
# 1560. Miesto na sedenie vpredu. Očakávali sme už plný kostol, ktovie, či si vôbec budeme  môcť sadnúť. A mohli sme - dokonca do prvého radu, takže sme  dobre videli všetko, čo sa robilo. 
# 1561. Milosť pomôcť "sestre" na vozíčku. Zapadlo jej koliesko do medzierky v dlaždiciach a sama nevedela pohnúť vozíčkom. Potešila sa, keď som jej ponúkla pomoc. A ja som mala hádam ešte väčšiu radosť zo stretnutia sŕdc.
# 1565. Odhrnuté chodníky. Neskôr už sa dalo chodiť. Aj keď stále bolo mokro, ale pod nohami pevný asfalt.
# 1564. Otvorený hrob. Odkrytá pravda. Ježiš žije! Aj ja môžem s ním žiť!
# 1567. Radostné Aleluja!
# 1568. Radostné zvonenie zvonov a zvončekov na oslavu vzkriesenia.
# 1576. Návšteva u rodiny. Rozhovory. Spoločná hra. Dobré jedlo... Dobre bolo, vďaka!

# 1588. Znovu padá sneh. Už ho máme všetci po krk. Už sa nám skoro ani nechce nazvať ho darom. Hlavne keď je tak mokrý a nevhodný na zimné radovánky ako tu u nás. Ale predsa verím, že má význam, že aj v tej nekončiacej zime môžme nájsť dar, ktorý stojí za tú "trochu nepohodlia". - Možno nás chce naučiť, aby sme horlivejšie odháňali zimu z našich sŕdc a otvárali sa pre ľudí, ktorí potrebujú naše ľudské teplo. 

# 1589. Drozdy hodujúce na jablkách.

 

Obrázky sú z nášho výletu ešte z Kvetnej nedele.

Zima bolo. A mokro. A boli sme hladní, aj trochu mrzutí... Ale dobre bolo. Vďaka. :)

Všetkým vám želám pokojné a radostné dni. A aby ste si vždy našli dôvod byť vďační. Lebo kto je vďačný, je šťastnejší. Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk.

Radostný deň!
Leti.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.