Na druhú knihu Ann Voskampovej som sa tešila ako malé dieťa na Vianoce. Konečne som ju dostala do rúk, konečne som sa do nej začítala... a aká je?

Veľmi silná.

Pôsobivá.

Schopná zmeniť vám život (ak jej to dovolíte).

Vtiahne vás do myšlienkového a najmä emocionálneho sveta Ann. A len s námahou vám dovolí sa z neho vynoriť.

Ann prežila hodne zranení. Nesie si ich vo svojom srdci a hľadá cestu, ako s nimi naložiť. Ako žiť svoj zranený život, aby neodovzdávala bolesť ďalej? Aby nedoráňala svoje deti a ďalších ľudí na ktorých jej záleží? Ako nebyť zdrojom zlomenosti pre svojich najbližších?

Už pred rokmi objavila cestu z najväčšej depresie k radosti - v podobe hľadania darov od Najvyššieho. Nachádzala každý deň množstvo darov. Pochopila, že požehnanie dostávame každý deň, aj vtedy, keď sa dejú hrozné a boľavé veci... a konečne precítila, že JE MILOVANÁ. (Viac v knihe Tisíc darov)

Ale... to nestačí. Už vie, že život má cenu aj keď prežívame bolestné chvíle. Už vie, že aj v bolesti môžeme nájsť Jeho požehnanie. No stále sa cíti byť zlomená. Bolí to. A nie vždy nachádza silu žiť - Žiť tak, aby rozdávala radosť a nádej. Nedá sa stále nosiť masku radosti. Vôbec nie je dobré nosiť masku, akúkoľvek. Ľudia, ktorí sú nám blízko odhalia, že je to maska a cítia sa zradení ešte viac. Nemôžeme svoju zlomenosť skrývať. Tí, ktorí nás najviac potrebujú aj tak vycítia našu bolesť a neúprimnosť - a o to viac ich bude zraňovať. Nemôžeme byť dokonalí. Ale môžeme byť pravdiví. Môžeme nájsť cestu... cestu ako žiť svoj život - život  Božích detí. Život, v ktorom môžeme byť DAROM pre druhých. DAROM pre svet.

Ako?

Ako v tomto zlomenom nešťastnom boľavom svete máme žiť svoje boľavé zlomené životy, aby sme boli pre svet a pre ľudí DAROM? Ako môžeme naložiť so svojou bolesťou a zlomenosťou, aby sme nezraňovali iných, ale aby sme pre nich boli liekom? Aby sme prinášali lásku, pokoj, radosť... Dá sa to?

Ann nás vedie svojim myšlienkami a pocitmi dlhý čas. Spolu s ňou môžeme prežívať bolesť a depresiu, strach a pocit nehodnosti. Zúfalé obavy, "Ako môj život vplýva na moje deti?" Pocity opustenia, odsúdenia, malosti, neschopnosti... A na druhej strane odvahu urobiť niečo - NIEČO, čo bude stáť za to. Ako BYŤ DAROM. Ako my sami (malí ubolení a zlomení) môžeme ponúkať radosť iným malým a zlomeným ľuďom. A tak sami nachádzať zdroj radosti. Hoci ich možno ani nepoznáme. Malé (aj nemalé) cesty, ako prinášať viac radosti na tento svet. Cesty pre každého. Pre každý deň. Či stojím v kuchyni pri dreze špinavého riadu, či rečním v parlamente alebo pred televíznou kamerou, či sa prechádzam v lese alebo po chodbách nemocnice, či ležím v posteli... Stále, vždy a všade. Sme jeho deťmi. Sme jeho nástrojmi. Sme "chlebom, ktorý chce rozdať chudobným a hladným".  V každej situácii, v akýchkoľvek životných podmienkach, v akomkoľvek stave. Vždy môžeme byť Božím darom.

Pretože BOŽIA LÁSKA JE VŠADE OKOLO NÁS.

Pretože "keď prenikavo cítime, že sme Jeho milovaní, nehľadáme len znamenia Jeho lásky vo svete a nestačí nám pocit, že máme Jeho lásku. V skutočnosti sa sami STÁVAME ZNAMENIAMI JEHO LÁSKY." (Cestou zlomenosti, s. 17)

Pretože "učiť sa umeniu života znamená učiť sa umeniu dávať." (s. 57)

Azda "Kristus nám dáva dary a potom - keď už prebýva v nás - dáva cez nás dary prekrásnemu a ubolenému svetu. (s. 59)

Nie je to tak, že môžeme "robiť v Kristovi tie najmenšie veci, z ktorých jedine Jeho veľká láska môže urobiť niečo veľké?" (s. 64)

Ktokoľvek - akokoľvek zlomený, nešťastný, nepochopený, neschopný, slabý, ubolený, zranený... môže byť Božím darom pre svet. Každý jeden z nás má tú výsadu. Práve keď sme zlomení, v zlomenom svete, so zlomenými ľuďmi - dostávame sa najbližšie k Ježišovmu zlomenému srdcu.

Boli chvíle, keď som si túto knihu nevedela užívať. Ak prvá Annina kniha Tisíc darov na mňa pôsobila od začiatku do konca povzbudivo, Cestou zlomenosti ma privádzala skôr do melancholickej nálady. Asi preto, že ja sa necítim byť tak zlomená a nešťastná. V skutočnosti si žijem svoj radostný a optimistický život. Takmer by som povedala bezproblémový. Nie, žeby sa mi všetky problémy vyhýbali, ale nikdy sa na mne nepodpísali tak desivo a skľučujúco, ako opisuje Ann. Až som chvíľami uvažovala, či ľudia (ako ja), ktorí sa necítia byť zlomení a nešťastní, majú právo volať sa Božími deťmi. Niekedy som mala pocit, akoby som do tej knihy nepatrila.

Ale potom som našla uhol pohľadu aj pre seba. Ďalej som sa hrúžila do knihy Cestou zlomenosti v snahe porozumieť. Videla som v nej svet trpiacich. A spôsob, ako môžem byť v tomto svete s nimi. Ako môžem byť darom. Darom pre svet. Darom pre ľudí okolo seba. Darom pre trpiacich a zlomených.

Najviac ma oslovil obraz v závere knihy. O tom, že ľuďom topiacim sa vo svojej bolesti nepomôžeme, ak sa ich snažíme silou mocou z tej bolesti vytiahnuť. Možno nám sa zdá cesta von ľahká, ale pre nich je nemožná. "Máme však zamknuté dvere a cítime sa osamelí uprostred ohňa," píše Ann. Jediné, čo potrebujú je, aby sme odvážne vstúpili dnu, dovolili im, aby sa s nami o svoju bolesť podelili, a aby sme v tom ohni ich utrpenia sedeli s nimi. "To môže zmeniť plamene na posvätnú žiaru." (s. 228

"... práve zlomené srdcia žijú piesňou, ktorá je ozvenou Božieho spevu.

Pred nami sa otvára cesta. A pôjdeme po nej."
(Cestou zlomenosti, s. 245)