Nová cesta - nové objavy. "Múr básnikov."

Radostný deň vám všetkým prajem! Znovu s oneskorením... ale predsa vám prinášam zbierku darov, za ktoré som vďačná v uplynulom týždni (21.-28.2.). Tento týždeň som si zvlášť "vychutnávala" dary Pokory a Dôvery.

Pokračujem v čítaní duchovnej cesty so sv. Terezkou (Cesta dôvery a lásky od J. Philippe) a práve tento týždeň som spolu s Terezkou "hľadala výťah pre maličkých". Čo to znamená? Terezka veľmi túžila byť svätou. Ale videla neprekonateľný rozdiel medzi tým, aký musí byť svätý a tým, aká bola ona. Rmútilo ju to, no nezmalomyseľnela. Verila, že ak jej Boh dal do srdca takú túžbu, musí existovať cesta, ako ju dosiahnuť. Boh nedáva nesplniteľné túžby.

Vytrvalo hľadala - v Božom slove, v Biblii. A našla: "Ak je niekto maličký, nech príde ku mne," píše sa v Knihe prísloví (9, 4) A čo Boh povie tomuto maličkému? Nehovorí mu: "Musíš sa zlepšiť. Nie som s tebou spokojný. To čo robíš nestačí..." Nie, odpoveď na túto otázku Terezka našla u proroka Izaiáša: "Ako matka láska svoje dieťa, tak vás ja poláskam, priviniem si vás na hruď a budem vás hojdať na kolenách."

Áno, to chcem aj ja. Ostať maličká - veď maličkým Boh sľúbil svoje kráľovstvo, nie múdrym a bohatým tohto sveta. ("Kto sa povyšuje, bude ponížený. A kto sa ponižuje, bude povýšený." Lk 18. 9-14) - Chcem, aby ma On sám privinul na svoje srdce a učil ma Láske, ktorou aj On mňa (a všetkých nás) miluje.

Ako to urobím? Ako môžem byť tým správnym spôsobom maličká?

V prvom rade sa musím prijímať taká, aká som. Joj, aké je to niekedy ťažké! Prijať všetky svoje chyby a nedokonalosti. Všetky svoje zlyhania, svoje slabosti - "svoju malosť, fyzické hranice, psychické krehkosti, nedostatok odvahy, cností, ťažkosti s modlitbou, všetky svoje úbohosti..." (viď s. 54) Ako rada by som bola bezchybná, aby mi nikto nemohol nič vyčítať. Ani moje vlastné svedomie! Ale viem, že mnohé veci nezvládam, viem, že často sa prejavujú moje slabosti, moje neresti, moje neschopnosti... A potom som roztrpčená. Zdá sa mi, že nikdy nebudem môcť byť so sebou spokojná. S mojim výkonom, s výsledkami mojej práce, či s rýchlosťou a presnosťou... S reakciami na iných ľudí, alebo množstvom práce, ktorú zvládnem vykonať...

Ale o to nejde. Som aká som. Nezmením sa, aspoň nie tak rýchlo a tak dokonale, ako by som chcela. Pravdaže, stále som pozvaná zlepšovať sa a usilovať sa o zmenu. Ale musím sa strpieť taká, aká som. A práve preto nestrácať odvahu a vždy znovu sa púšťať do práce na sebe. Ale nie vlastnými silami.

Zostať maličká. Všetko očakávať od Boha. O nič nebyť ustarostená. Ako poľné ľalie o ktorých sme si čítali na sv. omši túto nedeľu (Mt 6, 24-34). Ja sama sa neviem postarať o to, aby som sa stala svätou. Ja nikdy nebudem dosť dobrá. Potrebujem Boha. Jeho milosť. Jeho odpustenie. Jeho pomoc. Vo všetkom závisím od Boha.

"Byť malý, to vôbec nie je prisvojiť si praktizované cnosti, myslieť si, že som niečoho schopný, ale uznať, že Pán Boh vkladá tento poklad do rúk svojho malého dieťaťa, aby si ním poslúžilo, keď to potrebuje. (aj keď sa mi darí) Stále je to poklad Pána Boha." (s. 50-51)

A presne v tomto som sa mohla cvičiť po celý týždeň. V práci som si najprv bolestne uvedomovala, ako málo sa môžem spoľahnúť na vlastné schopnosti (o ktorých si niekedy mám chuť namýšľať). Neskôr bolo to poznanie oslobodzujúce. Stále si pripomínať, že ja chcem urobiť všetko čo môžem a viem, ale výsledok nezávisí odo mňa. Prenechávať všetky zásluhy nebu. Obracať sa stále v modlitbe o múdrosť a nežnosť Božieho vedenia. Aby som to už nebola ja, kto koná, ale On. Či cezo mňa, alebo inak...

Toto poznanie - teoretické, aj praktické vnímam ako najväčší dar tohto týždňa, za ktorý som vďačná.

A teraz už prinášam zoznam niektorých vybraných darov, za ktoré som ďakovala Bohu tento týždeň:

- Strom plný vrabcov rovno pred oknom (priniesli mi radosť do pracovne náročného dňa)
- Pomalá prechádzka na obed
- Drozd s plným zobákom suchej trávy (už stavajú hniezda!). A keď už doň nezmestil ani stebielko, vyletel veselo štebotajúc (žeby námluvy?).
- Svet ožiarený zapadajúcim slnkom.
- Ráno s ďalšou povinnosťou (odchod o hodinu skôr z domu, ale...). Stretnutie duší. Pomoc. Radosť i vďačnosť. Na oboch stranách. Požehnanie.
- Nová cesta - nové objavy. "Múr básnikov." Citáty na plote. Vďaka za spestrenie dňa. Vďaka za nové myšlienky na zamyslenie.
- Chvíľa adorácie pred Sviatosťou oltárnou. Odpočinok pre dušu. Pri Srdci Milovaného.
- Slnko, ktoré vykuklo spoza mraku - a dodalo mi chýbajúcu energiu.

- Dokončený pôstny kalendár (vo formáte pdf). Akurát včas, aby si ho ľudia mohli vytlačiť a používať počas pôstu. (pozri tu)
- Radosť, ktorú smiem rozdávať.
- Radosť, ktorá sa mi vracia (v podobe reakcií ľudí).

- Týždeň so sv. Terezkou. Téma: Prijímať sa taká, aká som.
- Boh pracuje práve cez moje slabosti.
- Ony ma ochránia od pýchy.
- V mojej malosti (a neschopnosti) sa prejavuje Božia veľkosť.
- Učí ma spoliehať sa v dôvere na Pána. Nestrácať radosť, nezmalomyseľnieť.
- Môžem byť maličká. Vďaka, že mi pomáhaš byť maličkou!
- Vďaka za výťah "do neba".
- Vďaka, že moja svätosť (spása) nezávisí odo mňa (od veľkosti mojich zásluh), ale od Teba (od veľkosti tvojej lásky a milosrdenstva).

- Môžem sa radovať z Božích darov (ako z darov, nie vnímať ich ako niečo, na čo "mám právo").
- A zároveň ich nepripisovať sebe (stále sú Božím pokladom).
- Môžem sa rovnako radovať z darov iných ľudí.

Želám aj vám radostný týždeň. A nech sa vám darí prijať sa takí, akí ste. Aj s chybami a nedokonalosťami a so všetkým tým, čo by ste chceli (potrebujete?) na sebe zmeniť. Požehnaný pôstny čas!

Eva Letitia. 

Tento blog bol uverejnený aj na http://letitia-tiba.blogspot.sk/2017/03/vdacna-chvilka-som-aka-som.html.