Pondelok, 17.jun 2017
Dostala som pozvanie ist do Ruska, na Sibir. Netreba mi dvakrat vraviet. Viza som vybavovala cez ruske vizove centrum, jedinu otazku, ktoru som dostala bola: Staci vam to 20.juna? Bola som tam asi dakedy v maji. Pan sa stara.
Na letisku vo Viedni stojime v rade, bola som asi dvadsiata a za nami vela dalsich ludi. Tmavovlasa pani prisla a postavila sa vedla. Svetlovlasa pani si ju premerala, ja som sa na nu pozrela, otocili sme sa a pozreli na dlhy rad za nami, no nic sme jej nepovedali. Tmavovlasa len tak stala. Zjavne nasu neverbalnu komunikaciu nevnimala. Mozno nechcela. O par minut prisiel pan v peknej koseli. Predbehol sa, ten uz nieco povedal, no nerozumela som. Svetlovlasa pozrela na mna a nasu neverbalnu komunikaciu posunula dalej, do verbalnej. Povedala jedno slovo: nepravda! Ja som zostala pri neverbalnej – vyraz nepochopenia a rozhorcenia to mal byt.
Mam to staby tiche duchovne cvicenia – nerozpravam. Citala som si nejake zamyslenia a premyslala som. Ci sa tesim, pytali sa ma pred odchodom. Nejak som to neprezivala. Ale ano, tesim sa. Ked si spomeniem, ze idem do Ruska a ze sa tesim, nekontrolovatelny usmev prichadza na moju tvar. A vtedy si spomeniem na slova Pisma, ze dvom je lepsie ako jednemu (Kaz 4,9). Sama s usmevom na tvari mozem vyzerat vseliako, ale dvaja sa mozu pozdielat, porozpravat, ked jeden padne, druhy ho zdvihne. I ked byt sam ma tiez mnohe vyhody. Nastala chvila, ked som potrebovala aby mi niekto povedal, ci nie som od cokolady. Nuz, aspon sa utieram. Asi treti raz. Pre istotu.
Nastupili sme do lietadla. Retro. Letusky a letusko nam ukazovali ako sa zapina a vypina pas, kde su vychody a kyslikovy pristroj. Bolo pocut zvlastne zvuky. Ale rozbehli sme sa. Z reproduktorov zaznel hlas, staby z radia, ktore nechyta dobry signal. Rozumela som len, ze "velmi dolezite". Ale netusim co.
Kapitan sa nam prihovoril, no velmi rychlo rozpraval aj po rusky, aj po anglicky. Rozumela som, ze je nas kapitan a letime. Staci.
Letusky roznasali jedlo – sendvice. Kuracie a syrove. Pocuvala som, co je v ponuke a prichadzalo mi riadne smiesne, ze si budem musiet aj ja vypytat co chcem. Esteze caj je caj :) a chcela som bez citrona. Tak som zase vyuzila neverbalnu komunikaciu, rozumej krutila som hlavou a zvyraznila som vyznam aj mavanim rukami. Aby sme sa pochopili. Letuska pochopila.
A tak som si zaspominala na svoj romanticky let. Ked Freda dojalo, ze som sa zriekla svojho miesta pri okne a dali sme si vodku. Teda, najskor sme sa dali do reci. Zjavne nevedel pochopit, preco som ho bez vyjednavania a dlhych reci pustila k oknu. Mne je to v podstate jedno kde sedim, obycajne spim ked cestujem. A vtedy rodinka s 2 detmi mali akosi divne sedadla, tak sme sa vymenili a nakoniec som sa musela vymenit aj s Fredom. Dali sme sa do reci, objednal nejake vodky s dzusom (a mne je veselo, ze som si na spiatocnej ceste nevedela objednat vodku. Can I have v... water, please? Mozem dostat v.. vodu, prosim.. zo mna vtedy vyslo :). Fred ma pozval na film, presne nastavil rovnaky film na mojej aj jeho obrazovke a spolocne sme pozerali a pocuvali staby v kine. Romanticke. Len film asi nebol. Romanticky, myslim. Staral sa o mna, zakryl ma deckou, oblial vodou, co bola nehoda. Za par hodin letu sme stihli celkom dost. I pobozkat ma chcel, no ja nie som stotoznena s myslienkou, ze hned na prvom, ci druhom rande sa bozkavat. A let presiel velmi rychlo. Tolko romantiky som snad nezazila za cely zivot, co za jeden let :)
Teraz sme vsak nemali obrazovky, ani nikto Fredovi podobny vedla nesedel. Slecna hviezdne vojny pozerajuca. A alkohol bol zakazany. Myslim, ze to tiez hovorila letuska.
