Je to veľké požehnanie, vnímať lásku. Zvlášť vo chvíľach, keď svet hovorí, že jej niet. Kedy svet vraví, že láska je mŕtva. Kedy mnohí vravia, že toto nie je čas lásky, ale čas zla a temnoty a že je treba sa báť. Avšak Láska skutočne žije ! Ježiš žije, čaká a volá na nás. Na každého. A mnohí sa už otáčajú. Hľadajú a vracajú sa na miesta, kde počuli ten hlas. Lebo tam je náš domov. Je tam, kde je jeho hlas.
Včera som bol v obyčajnom hypermarkete. Prechádzal som sa po sektore hračiek. Hľadal som niečo pre svoju neter, ktorú som dlho nevidel a mali sme sa stretnúť. Bol tam chlapík v mojich rokoch, zrejme otecko. Vyberal nejakú hračku, tuším že bábiku, no nie som si istý. Ale mal v tvári veľmi silný výraz. Silný - v preklade plný lásky. Vyberal totiž tú bábiku pilne. Poznáte ten výraz, keď niečo robíte a nevnímate nič okolo. Tak to bolo ono. Videl som to v ňom. Jeho myšlienky boli viditeľné a boli upreté na milovanú osobu, možno dcérku, možno tiež pre neterku, kto vie. Ale bolo to tam. Bol v tom móde, kde sa cítil šťastný. Bol v stave lásky. Už len pri pomyslení v obdarovaní, či radosti milovanej osoby.
Iná udalosť, tiež spred pár dní. Situcáa na pracovisku. Jeden z mojich kolegov mi pomohol. Nie je potrebné opísať danú situáciu. Podstatné je to, že som to vôbec nečakal a on mi pomohol. Šlo o človeka o ktorom som mal v určitom slova zmysle utvorenú mienku, že by mi nikdy nepomohol len tak, nezištne. Ale tento skutok, ktorý urobil a ktorý som vôbec nečakal úplne zborilo moje ľudské chabé hriešne myslenie. Prišiel za mnou a podal mi dôležitú informáciu, ktorá mi v konečnom dôsledku v niečom dôležitom pomohla. V jednom rozhodnutí. Nemusel to urobiť, ale urobil to. Prečo ? Lebo láska. To je tá sila, ktorá je v nás. Začal som vnímať úplne inak tohto človeka a vážim si ho preto, čo urobil. Všetkú zlú mienku zboril jedným skutkom lásky.
Niečo podobné sa mi stalo na pracovisku ešte s jedným človekom. Podobný príbeh a priebeh. Bolo to povrdenie toho, aby sme nikdy (skutočne nikdy) neodsudzovali a neškatuľkovali nikoho. Že on je taký, či taká. Áno, sme iný, ale niečo máme všetci predsa len niečo spoločné. Máme jedného Otca, ktorý do nás niečo odtlačil. Niečo čo nás spája a definuje všetkých rovnako. Je to Boží obraz. Schopnosť činiť lásku. Je to tam. U každého. U jedného sa to prejavuje denne každú chvíľu, u niekoho občas, a u niekoho len veľmi sporadicky. Dôvody môžu byť rôzne, ale silu k tomu "prebudeniu" máme aj my. Aj my môžeme odomykať nie len naše srdcia, ale aj srdcia tým druhým. Cez naše skutky, cez našu lásku, modlitby a postoj k nim.
Ďalšia situácia. Vychádzam z kostola. Nakláňam sa k bezdomovcovi. Dávam mu pár centov do zohnutej šiltovky, ktorú má na zemi. V tom sa mu prihovorím a pýtam sa ho, že ako sa má. (nezvykol som to robiť, ale nedeľné evanjelium, ktoré odznelo v našej farnosti zaúradovalo). Pozerám sa mu do očí a vidím v nich iskru. Pod tým veľkým nánosom našich (aj mojich) predsudkov a onálepokovaní a skrytí do jedného pojmu "bezdomovec" vidím zrazu človeka. Muža. Muža, ktorý má hodnotu niekoľko desiatok šeklov. Muža, ktorý má silu svojou modlitbou zastaviť vojnu. Presunúť akúkoľvek horu v o svojom živote. Tú silu má v sebe každý z nás. A záleží len na to, či sa v nás tá sila, ktorá v nás drieme prebudí. Kristova sila. Rozprávame sa. O obyčajných veciach. Vraví mi, že spí vonku. Neviem, čo mu mám povedať, ale cítime to. On aj ja. Vidím to. Je tam nádej. Niečo do mňa zasial. Odchádzam s pocitom, že som mu nedal nič. Pár centov. Ale kto vie. Videl som iskru, ktorú nespôsobilo cinknutie mincí do šiltovky, ale pohľad. Záujem o neho. Prejavenie vzájomnej úcty. Dal mi niečo na čo nezabudnem. Neviem to opísať. Ale bolo to tam. Tieto situácie sa vás veľmi dotknú. Neviete ich vysvetliť, ale niečo sa tam vtedy pohne. Máte zrazu neuveriteľnú silu a chuť po službe. Cítite, že láska existuje, vnímate mier a lásku. A také sú práve tie "malé situácie", ktoré prežívame všetci. Pri varení, pri učení s deťmi, na ulici, na pracovisku, pri akejkoľvek činnosti a stretnutí s človekom. Avšak v každej z nich sa dá nájsť niečo viac ako len ovocie danej činnosti. V KAŽDEJ Z TÝCH CHVÍĽ JE UKRYTÝ ZÁZRAK, ktoré ale my často nazývame iba všednými udalosťami ako povedal Hans Christian Andersen. Ale nie sú všedné. Všetko tieto situcáie sú jedna veľká milosť.
Večer sa stretávam s neterkou, ktorú som veľmi dlho nevidel. Možno niečo cez rok. Ona sa ku mne rozbehne a objíme ma. Nečakal som to vôbec. Lebo človek si uvedomuje, že je veľmi slabý a úbohý človek (plný hriechu) a napriek tomu Vám Boh dá takúto milosť. Vo chvíli, keď to nečakáte dostanete granát lásky úplne medzi oči. Dáte lásku, dostanete ju 2x naspäť. To je rovnica lásky, ktorou počíta Boh. Nikdy človek nebude ľutovať, to čo urobil pre druhých, iba to čo neurobil. To bolí ďaleko viac. Prádzne chvíle, kedy sme nemilovali. Kedy sme túžili po spravodlivosti a nemysleli na lásku.
V každom človeku prebýva Ježiš Kristus. Je pri Tebe. Je v tvojom mužovi, je v tvojej manželke. Je v tvojom synovi, dcére, ujovi aj susedovi. Je usadený pod tým nánosom tohto sveta a čaká, že chytíme lopatu a našimi prejavmi pozornosti, milých slov, láskavosti, úcty a nášho záujmu to všetko odhrabeme a vytiahneme človeka vonku. Seba aj toho druhého. Lebo potrebujeme milovať, aby sme prežili aj my. Nie len ako druh, ako živočíchovia, ale ako ľudia. Človek potrebuje milovať, aby bol človekom. A z človeka sa stáva človek, keď začína milovať. Keď odpúšťa. Keď sa mení na Kristov obraz, ktorý bol do nás vtlačený už dávno pred našim narodením. V tomto bode sa cítime najlepšie a sme sami sebou. Keď sme v Bohu a keď túto lásku môžeme ďalej prejaviť. Keď sme užitoční, prínosní pre druhých, keď milujeme. A ráta sa všetko, čo je z lásky. Ochota vyhráva nad samotným výsledkom. Opýtať sa človeka ako sa má, čo prežíva, kam ma namierené. Obuť si topánky toho druhého, to nejde, ale niekedy stačí kráčať na chvíľu vedľa človeka spoločne s ním ako súdiť jeho chôdzu. To mu pomôže viac. A keď toto pochopíme, tak sa začneme dívať na svet aj ľudí úplne inou optikou. Nesúdiť ich z toho, čo vykonali možno v minulosti, alebo z toho, čo kto o nich hovorí, ani z toho ako vyzerajú. Toto porovnávanie a hodnotenie do nás vtláča protivník. Boh po nás žiada opak. Nečaká od nás veľké veci, veľké projekty. Chce malé veci s veľkou láskou, tak ako to robila práve Matka Tereza, ktorá je autorom tohto výroku. Avšak my nemusíme do Kalkaty. Naša Kalkata je tu doma. Tam, kde práve sme. Možno pri svojej chorej starej mame, ktorá ťa potrebuje, možno pri svojom mužovi, ktorý ti tak lezie na nervy. Ale jedno je isté. Sme zasadený do prostredia, ktoré potrebuje lásku. Ľudia vôkol Teba ju potrebujú a Ty ju v sebe máš. Ty máš tú nabijáčku, ktorú potrebuješ aj TY, aj ten človek oproti tebe. Keď sa modlíš, tak sa dobíjaš a dobíjaš aj toho druhého. Ak odpúšťaš, znova dobíjaš baterky obom. Ale keď len kritizuješ, haníš, nadávaš, posudzuješ, vyťahuješ neustále veci z minulosti, oživuješ hriechy, ktoré možno už dávno Boh odpustil, tak stav batérie prudko klesá. Boh od nás všetkých nežiada, aby sme priniesli tomuto svetu nové a nové objavy, boli všetci slávni a výnimoční, dostali všetci Pulitzerove, Nobelovu, či inú cenu. Každý má svoju cenu. Tú, ktorú mú dal Ježiš a za ktorú zaplatil najviac. Avšak každý dostal talenty. Talenty na lásku. Niekto 2,3 a niekto zase 10. Človek s 2,3 talentami má denne možno možnosť 2-3x prejaviť niekomu lásku, možno je pripútaný na lôžko a nemá toľko možností zmeniť skutkami toľko životných osudov ako napríklad Ty, ktorý si dostal 10 talentov. Máš zdravé nohy, ruky, denne sa streneš s desiatkami, možno stovkami ľudí. 100 ľudí = 100 talentov = 100 príležitostí prejaviť lásku. A každý sa bude nakoniec z toho zodpovedať, čo s týmito darmi, či talentami, ktoré dostal urobil. Koľko lásky rozdal pre druhých. To je to podstatné. Zaujímajme sa o ľudí naokolo. O toho, kto je práve po našom boku. Možno v tom dialógovom okne (na internete). Možno tam je nejaký zabudnutý, ubolený človek, ktorý čaká na práve tvoje slová útechy. Boh ťa potrebuje TERAZ. Nie o rok, dva, či päť. Ale práve teraz. Na misiu, na ktorú si povolaný. Misia s Kristom, to je naša cesta.
Nikto z nás nemá istotu zajtrajška. Preto by sme do každej situácie mali vstupovať, ako by to bola tá posledná chvíľa nášho života. Posledný deň. Modliť sa ako by to bola posledná modlitba nášho života. Urobiť ráno manželovi, či manželke také raňajky, ako by to mali byť jeho, či jej posledné raňajky na tomto svete. A pripraviť ich tak, ako by mal od toho závisieť celý Váš vzťah. Urob všetko pre to, aby človek prejavil lásku. To isté aj v práci, či na ulici. Ak stretneme známeho, tak neostať len pri "Ako?" a už aj odchádzaš. "Lebo niet čas". A pri tom času máme všetci rovnako veľa. Možno, keď sa zastavíš a zotrváš o minútku viac v danej chvíli, tak do človeka niečo zaseješ. Ako do mňa zasiali (aj nepriamo) títo ľudia v tomto článku. Ľudia hľadajúci lásku a túžiaci prejaviť ju. Ľudia, v ktorých sa niečo pohlo. A k tomuto "posunu srdca" možno došlo po podobnej skúsenosti, ktorá tomu predchádzala. Možno je to reťazová reakcia lásky a svetla, ktorá sa šíri a má ďalej šíriť skrz na skrz svetom a si do nej tiež povolaný. My všetci. Tam kde práve sme. Ak sa šíri láska, to je tá najväčšia energia. Tá najväčšia sila. Lebo Boh je láska a Boh je zároveň aj všemocný. Preto aj láska je všemocná. Ak ju šíriš, tak šíriš aj Boha do sveta. Medzi ľudí. Netreba k tomu niekedy veľa. Stačí obyčajný záujem. Pohľad do očí. Potľapkanie po pleci. Možno krátka správa: "Nepotrebuješ niečo?" Na prebudenie duše nie je treba absolvovať 2 týždňový spoločný wellnes v hoteli, aby sa aktivovali tieto senzory. Stačí na chvíľu možno viac vnímať človeka ako obľúbený seriál, ktorý práve beží. Prípadne sa zahĺbiť do modlitby za daného človeka. Aj to osoží jeho duši a prospej obidvom stranám. A o ostatné sa už postará Boh. On už bude pracovať s človekom ďalej. Našou misiou by mala byť vždy láska. V akejkoľvek podobe. V tej priamej cez naše myšlienky, slová a skutky, ale aj v tej nepriamej cez obetu, či modlitbu. A roznášať ju vždy, všade a práve na miesta, kde jej najviac chýba. A toto obdobie je ako stvorené na lásku a možno aj to je zámerom Boha s touto celosvetovou situáciou. Ale to sa už neodvažujem s istotou tvrdiť. To vie iba Boh. Ja len viem, že vždy v každej chvíli sa otvára priestor k pôsobeniu obidvoch druhov síl. Tej dobrej aj tej zlej a záleží veľa na nás, ktorá nakoniec prevládne. Kedy keď nie dnes si ľudia môžu "zarobiť" na spásu ? Je toľko samoty, toľko strachu, toľko nepokoja. Ale rovnako toľko príležitostí pre lásku, pre šírenie pokoja a radostných správ. To, že budeme od rána do večera komentovať všetky najnovšie negatívne udalosti z domov aj zo sveta, ktoré sa každú chvíľu, tak tým len zosilujeme temnotu. A tento svet potrebuje svetlo. Ľudia, ktorí neveria potrebujú prebudenie. Ale nie v podobe ďalších a ďalších informácií a argumentov. Sú takí, ktorí ešte spia. Aj takí, ktorí sa už zabudli. A sú aj takí, ktorí driemkajú. Mnohí sú zakorenení do tohto sveta. Iní lezú po rebríku do neba. ALE VŠETCI POTREBUJÚ JEDNO JEDINÉ. POTREBUJÚ KRISTA. Niektorí to tušia, iní nie, ale potrebujú ho VŠETCI. "Nespokojná je moja duša, kým nepočinie v Tebe Bože", povedal Svätý Augustín. A je to ozaj tak. A Krista sá nedá priniesť bez lásky. Dnešný svet nereaguje už na evanjelium slova. Ľudia potrebujú vidieť činy, skutky. A najväčší čin je práve to, keď takému človeku, ktorý nevidí Krista prinesieme Krista v podobe lásky. V prístupe k nemu. A ten musí byť v láske, nie v opačnej sile Iba akt lásky dokáže pohnúť druhým človekom a nasmerovať ho správnym smerom. Ak budeme stať pevne v Ježišovi a z tejto lásky dávať aj druhým, vyrovnáme svoje chodníky, aj chodníky pre druhých. Koľko Márii Magdalén je vôkol nás, koľko Lazárov je vôkol nás, koľko chudobných vdov je vôkol nás ? Sú tu, aby sme ich milovali, prijali, neposudzovali, neodsuzdovali, nehodnotili, ale viac odpúšťali, prenechávali ich Bohu cez našu modlitbu, a v rozhodujúcich chvíľach sa naučili aj mlčať, ak si to vyžaduje daná situácia. Pomáhali si. Ťahali sa navzájom po rebríku do neba. Dnes sa dá mnohými spôsobmi ponížiť človeka, ale dá sa aj mnohými spôsobmi pomôcť. Potrebujeme zastaviť Babylonskú vežu založenú na hesle jej robotníkov: "oko za oko, zub za zub". Ľudia potrebujú viac vzájomnej milosti ako odsúdenia. Lebo ak chceme raz žiadať milosrdenstvo my, tak sa musíme naučíť byť milosrdní my sami k sebe navzájom. BUĎME ROBOTNÍKMI V PÁNOVEJ VINICI. A VINICA JE TAM, KDE SA PRÁVE NACHÁDZAŠ. V tvojom okolí. Práve tam ťa Ježiš posiela. A presne takého aký si. Takého aký sa práve cítiš. Možno si ubolený(á), možno znechutený(á), možno slabý(á), možno zranený(á). On s tým ráta, a hľadí len na jedno kritérium: ŽE ČI SI OCHOTNÝ(Á) ! Ak si, tak dokážeš všetko a Boh si ťa použije ako svoj nástroj na veľké veci. Kedykoľvek a na čokoľvek. Možno tou jednou správou človeku, ktorý práve potrebuje pocítiť nejaký záujem o seba, o svoj život, roztočíť veľké ruské koleso mnohých zázrakov v jeho, ale aj v svojom živote. Možno to jedno "prepáč" teraz svojej manželke, či synovi, na ktoré ona, či on v Duchu teraz myslia zahojí viac rán, ako si dokážeš predstaviť a otvorí to bránu k mnohým milostiam. Možno ten ruženec za tvoju chorú tetu je ten posledný na ktorý čaká Kristus, aby ju uzdravil. Ale nech už bude tá MISIA s akýmkoľvek priebehom, tak určite prežiari temnotu. Lebo každý skutok založený na láske sa niekde prejaví a niekde odrazí a niekde zasvieti svetlo. Tam, kde je to treba.
Bratia a sestri dávajme lásku, nešetrite ňou, lebo nevieme koľko času nám každému ostáva a láska je jediná veličina ktorá rastie tým viac, čím viac sa rozdáva. Osviežuje vlastnú dušu aj duše iných. A je to to jediné, čo nikdy nebudeme ľutovať, že sme do toho investovali náš čas, náš život.
