Persecuted Christians

Modlitba utečenca zo Severnej Koree

Milý Nebeský Otče,

Ďakujem Ti, Otče, že nám posielaš bratov a sestry, ktorí nám pomáhajú, nás podporujú a modlia sa za nás. Chcem žiť podľa Tvojej vôle. Veľa bratov a sestier prešlo veľký kus cesty, aby nám ukázali Tvoju lásku a milosť.

Prosím, daruj mi svoju silu a múdrosť, aby som dokázal učiť o Tvojej láske ľudí v mojej krajine a pomôcť žiť bez strachu a obáv. Mal som strach, keď som išiel do Číny. Ale všetky moje obavy zmizli, keď som si hlboko vštepil Tvoje slová do mojej mysle a prišiel, aby som spoznal Tvoju Božskú lásku medzi bratmi a sestrami v Číne.

Niet divu, že sa mi myseľ upokojila, keď som prišiel do Číny. Iní ľudia nepochopia, prečo cítim, že sa mám dobre aj keď je realita môjho života stále taká tvrdá. Je viem, je to tým, že mám hlboko v srdci vštepené Tvoje slová a stal som sa Tvojim dieťaťom. Vrátim sa do Severnej Kórei bez strachu. Veď Boh je som mnou.

Bože, prosím, veď každého z nás, aby sme prijímali Tvoje slová a vryli si ich do svojho vnútra. Modlím sa o to v mene Ježiš. Amen.

Drahý Ragheed,

tak ťažko sa to čítalo a ešte ťažšie prijímalo... Najprv mi v noci prišla správa o Tvojej smrti, a potom som už len cez agentúry zbieral podrobnosti o tom, ako 3. júna 2007 rozstrieľali Teba i Tvojich troch pomocníkov, keď ste odchádzali z nedeľnej svätej omše. Stále mám v očiach slzy, keď pozerám na Tvoju fotografiu, a pýtam sa s Tvojimi kresťanskými i moslimskými priateľmi: v mene akého boha smrti Ti siahli na život?

Bol si prvý, koho som spoznal v Írskom kolégiu, keď som v septembri 1998 prišiel na štúdiá do Ríma. Čakal som na recepcii a zrazu si sa objavil Ty so svojou bezprostrednosťou a srdečnosťou, so svojím úsmevom a jemnými spôsobmi. Takto som Ťa potom poznal počas dvoch rokov, ktoré som tam mohol s Tebou stráviť. Niekoľko týždňov sme na jeseň až do jari pokračovali v dobrovoľnom kurze taliančiny, až sme napokon zostali len my dvaja, najväčší vytrvalci (či fanatici?).

Popritom som však spoznával aj to, čo si stále nosil v srdci – utrpenie Tvojho ľudu počas neľudského embarga uvaleného na Irak za režimu Saddáma Husajna a Tvoju túžbu vrátiť sa a slúžiť veriacim vo svojej vlasti, na ktorú si bol taký hrdý. Priznám sa zahanbene, že dovtedy som ani nevedel, že v Iraku sú nejakí kresťania a že katolíci chaldejského obradu sú najpočetnejšou skupinou spomedzi nich. Pre mňa to bola islamská krajina, ktorú som si spájal skôr s Arabmi. A Ty si musel skoro vždy vysvetľovať, že nie si Arab, ale Iračan, ktorý síce rozumie aj hovorí arabsky, ale Tvojou rodnou rečou je aramejčina. Pochádzal si zo severu, z obce Karamles neďaleko Mosulu, čo je vlastne starobylé mesto Ninive.

Niekoľko rokovsi nemohol navštíviť svojich drahých doma, ba ani telefonovať nebolo jednoduché. Rozprával si o inflácii a cenách, ktoré boli len ťažko predstaviteľné. To, čo sme dali za jedno kapučíno, by uživilo priemernú irackú rodinu na celý deň...

Pamätám sa, keď v decembri 1999 Američania začali znova intenzívne bombardovať Irak, aj chemickú továreň len pár kilometrov od Tvojej rodnej obce. Nebolo možné získať informácie o situácii doma, všetky spojenia boli prerušené. Mohol si len sledovať pravidelné správy zo CNN, dokonca si naživo videl, ako bombardujú miesta, ktoré si poznal. Nečudujem sa Ti, že si sa na to nemohol dívať...

V októbri 2001 si bol v Ríme vysvätený za kňaza a v roku 2003, keď padol Saddám, svitla Tvojej krajine nádej na slobodu. Po skončení štúdií v roku 2004 si sa vrátil do Iraku, no nádej na lepšiu budúcnosť veľmi rýchlo zmizla. Kresťania sa hneď stali jednou z ohrozených skupín. Odvtedy Ťa bolo možné sledovať cez kresťanské agentúry, zvlášť AsiaNews, s ktorou si bol pravidelne v kontakte. Tie správy boli hrozné. Hrozby, útoky na kostoly, únosy... Zakaždým však aj svedectvo o Tvojej viere a o Tvojom odhodlaní, svedectvá o sile z Eucharistie aj o Tvojich veriacich, ktorí sa nedali zastrašiť. Po bombovom útoku na váš chaldejský arcibiskupský úrad v Mosule v decembri 2004,  ktorého si bol priamym svedkom, si povedal: „Byť kresťanom v tejto situácii nie je jednoduché, ale buď ste ním až do dôsledkov s vedomím straty vlastného života, alebo sa nemôžete nazývať kresťanom. Stratiť život pre veľkú vec, akou je viera v Ježiša Krista, stojí za to." Zostal stáť len jeden múr, ten, na ktorom visel obraz pápeža. Toho, ktorý na Irak nezabudol a nemlčal, hoci takmer celý svet bol ticho.

Hovoril si o odhodlaní detí, ktoré po skončení školského roka chodili na katechézy pred prvým svätým prijímaním aj napriek hrozbám, riskujúc svoje životy. V roku 2005, práve pred koncom slávnosti prvého svätého prijímania, sa pred kostolom rozpútala streľba. Ľudia stŕpli a Ty, aby si uvoľnil napätie, si deťom žartovne povedal, že to nie je streľba, ale ohňostroj, lebo celé mesto sa teší s nimi. A potom si im dal inštrukcie, ako sa majú správať, aby si ich nevystavil riziku.

Tento rok na Kvetnú nedeľu si po útoku na Tvoju Farnosť Ducha Svätého v Mosule povedal: „Sme ako Kristus, ktorý vstúpil do Jeruzalema, vediac, že dôsledkom jeho lásky k ľuďom bude kríž. A tak zatiaľ čo náboje rozstrieľali okná nášho kostola, my obetujeme naše utrpenie ako znak našej lásky ku Kristovi." „Každý deň očakávame rozhodujúci útok, no neprestaneme slúžiť sväté omše. Pôjdeme do podzemia, kde je to bezpečnejšie. V tomto rozhodnutí ma povzbudzuje sila mojich veriacich. Toto je vojna, skutočná vojna, ale dúfame, že budeme vládať niesť kríž až do konca s pomocou Božej milosti." Obrady Veľkonočného trojdnia si mienil sláviť v skrátenej forme, no potom si vravel, že ľudí prišlo toľko a tak Ťa priam prinútili, aby si ich neskracoval. Aj napriek tomu, že na každú bohoslužbu prichádzali s vedomím, že môže byť ich posledná. Alebo práve preto?

Bombové útoky sa postupne znásobili, únosy kňazov v Bagdade a Mosule boli stále častejšie, suniti začali požadovať dane od kresťanov, ak chceli zostať vo svojich domoch.

Dodávky vody a elektriny redli, spojenia boli stále ťažšie. V poslednej správe, ktorú si poslal 28. mája 2007 agentúre AsiaNews, si písal, ako ste nemohli sláviť Nanebovstúpenie Pána pre násilie, ktoré sa rozpútalo — sedem áut vybuchlo, nasledovalo desať explózií a tri dni zákaz vychádzania. Na Turíce 27. mája vybuchla bomba v Tvojom kostole. S bolesťou si sa pýtal: „Bude v rozdelenom Iraku vôbec nejaké miesto pre kresťanov? Nemáme podporu, nikoho, kto by sa nás zastal a bojoval za nás, sme opustení uprostred katastrofy." Vzápätí sa však ozvala Tvoja viera: „Možno sa mýlim, ale v jednej veci som si istý, že Duch Svätý bude osvecovať ľudí, aby mohli pracovať pre dobro ľudstva v tomto svete plnom zloby."

Drahý Ragheed, vďaka za svedectvo Tvojej viery, za obetu Tvojho života. Až sa hanbím za svoje pohodlné kresťanstvo. Po svojej kňazskej vysviacke si povedal: „Dnes som zomrel sebe." Odvtedy si žil pre Krista a pre svoj ľud. Rímski mučeníci prvotnej Cirkvi sú mi zrazu takí blízki. Ty si mi opäť pripomenul, že Kristova Cirkev má aj dnes svojich martýrov a že pre ňu sa oplatí pracovať a trpieť. Nezabudni na mňa a na nás, keď slabne naša viera. Nech Ťa Pán odmení palmou víťazstva, v rúchu vypratom a zbielenom v Baránkovej krvi. A dúfam, že sa raz stretneme v nebi a že ma tam pozdravíš tak, ako si to mal často vo zvyku: Ciao, bello!