Faršíd bol jedným z evanjelických pastorov, zadržiavaných v budove číslo 350 väznice Evin. Žilo ich tam hneď niekoľko, medzi nimi aj medzinárodne známi pastori Saíd Abedini a Jusif Nadarchani.* O tých dvoch sa píše aj na internete. Jusifa odsúdili na smrť a Saíd dostal osem rokov.
Faršíd bol a vždy bude jedným z najšťastnejších ľudí, akých som v živote stretol. Nemyslím tým len vo väzení, ale počas celého svojho života. Radoval sa zo svojej služby Bohu, hoci ho odsúdili na šesť rokov a len o vlások unikol trestu smrti. Bol úprimným kresťanom.
Pastori znášali pobyt vo väzení lepšie ako ostatní väzni. Vždy totiž tušili, že ich raz zadržia. Ich túžba naplniť svoju životnú misiu bola však silnejšia ako ich strach zo straty slobody. Preto pokračovali v evanjelizácii, hoci im neustále hrozilo uväznenie. V ich živote sa stalo len to, čo sami čakali, o čom vovnútri vedeli, že sa to raz asi stane. Bolo to súčasťou ich životnej cesty. Kráčali po nej so vztýčenou hlavou.
Raz som Faršídovi povedal: „Som rád, že si v tomto väzení.“ Znelo to zvláštne, viem. Faršíd ale chápal, ako to myslím. Rozumeli sme si. Veľmi mi pomohol. Rovnako pomáhal mnohým iným väzňom. Rozveselil nejednu nešťastnú tvár v smutnej budove väznice. Dával druhým nádej. Jediný výtlačok anglickej Biblie dostupný na tomto mieste daroval práve mne. Ani nevie, čo tým pre mňa spravil.
Faršíd organizoval pre ostatných väzňov rôzne aktivity. Prevádzkoval knižnicu, učil stolný tenis (bol bývalým juniorským reprezentantom Iránu), viedol čítania z Biblie, moderoval piatkové spoločenské večery a organizoval iné spoločenské aktivity. Bol to veľmi inteligentný a šikovný chlapík, oddaný svojmu kresťanskému poslaniu na nie menej ako na sto percent. Verím, že ho niekedy znovu stretnem na nejakom lepšom mieste.
Práve Faršíd mi rozprával príbeh iránskeho pastora, dobre známy v kresťanských kruhoch islamskej krajiny. Bol to silný príbeh viery, odpustenia a nezlomnej nenávisti. Nasledujú jeho slová v znení, v akom si ich pamätám. Keďže som si nezapamätal meno samotného pastora (mám hroznú pamäť na mená), budem ho volať Reza. Tu je príbeh, ako mi ho prerozprával Faršíd.
Faršíd rozpráva
Jeden z prvých kresťanských pastorov, ktorí aktívne a otvorene pôsobili v Iráne po islamskej revolúcii, sa volal Reza. Aj jeho, podobne ako mňa, obvinili zo šírenia kresťanstva v Iráne a zavreli do Evinu. Držali ho vo veľmi ťažkých podmienkach. Na samotke strávil niekoľko rokov, kruto ho mučili, fyzicky aj psychicky.
Ubehol rok, dva, tri… Reza stále nešiel k súdu. Nič sa v jeho prípade nedialo. Trpel a čakal. Trvalo dlhých jedenásť rokov, kým sa konečne dostal pred sudcu. Jedenásť rokov čakal vo väzbe, kým rozhodnú o jeho prípade. Nemal možnosť prepustenia na kauciu.
Potom to prišlo. Vysokopostavený moslimský sudca po prečítaní všetkých materiálov od bezpečnostnej polície, po detailnom preštudovaní prípadu a po rozhovore so samotným Rezom, ktorý sa za svoju vieru nijako nehanbil a počas celých jedenástich rokov sa nikdy nezlomil a odmietol konvertovať na islam, za čo mu sľubovali slobodu, vyniesol verdikt: „Smrť obesením.“
Jedenásť rokov čakania, jedenásť rokov boja. Jeden deň, jeden sudca, jeden rozsudok. Smrť obesením. Čo myslíš, Matej, ako sa pastor Reza musel vtedy cítiť?
Na chrbte mi naskočili zimomriavky. Nedokázal som Faršídovi odpovedať. Jediné, čo mi behalo hlavou, bolo: Prečo ten Reza, preboha, nekonvertoval na islam? Aspoň naoko… Prečo si nezachránil život? Mohol si predsa ušetriť roky utrpenia, mohol opustiť krajinu a žiť vo svojej viere niekde inde!
Sile jeho viery som nerozumel. Jeho rozhodnutie presahovalo hranicu môjho chápania. Na Faršídovu otázku som neodpovedal, a tak pokračoval v rozprávaní.
Vieš, Matej, v iránskom súdnictve existuje také pravidlo. Vždy keď sudca vynesie rozsudok, podá odsúdenému papier, na ktorý môže napísať slová takzvanej „last defense” (poslednej obhajoby). Odsúdený tam môže napísať čokoľvek. Sudca si jeho poslednú obhajobu prečíta a vo výnimočných prípadoch rozsudok zmierni.
Nestáva sa to však často.
Moslimský sudca v Rezovom prípade postupoval podľa týchto pravidiel. Po vynesení rozsudku smrti podal Rezovi papier, aby mu dal šancu na poslednú obhajobu.
Pastor Reza napísal na papier nasledujúce slová: „Nech je Božia láska, milosrdenstvo a požehnanie vždy s tebou a s celou tvojou rodinou.“ Potom podal papier sudcovi.
Sudca si prečítal pastorovu poslednú obhajobu. Ostal v šoku. Veď tohto kresťana práve odsúdil na smrť obesením! Odsúdil ho na smrť po jedenástich ťažkých rokoch za mrežami! Odsúdil ho na smrť za šírenie viery v Boha, v ktorého verí aj on sám, len v neho verí trochu ináč…
A ako využil on, kresťan, poslednú možnosť obhájiť sa, položiť na stôl pádny dôkaz či šancu na poslednú chvíľu vzdať sa svojej viery a vyhnúť sa tak trestu smrti?
Nevyužil príležitosť na svoju obhajobu. Nezanechal ani odkaz rodine. Nevylial si zlosť. Neprosil sudcu o milosť. Zaželal veľa lásky, milosrdenstva a požehnania od samotného Boha jemu, moslimovi. Človeku, ktorý ho pred minútou odsúdil na smrť obesením.
Sudcu sa pastorove slová tak dotkli, že svoj pôvodný rozsudok okamžite zrušil. A keďže pastor Reza strávil vo väzení už aj tak jedenásť rokov, rozhodol sa prepustiť ho okamžite na slobodu.
Rezu teda prepustili. Unikol trestu smrti. Svojej viery sa nevzdal ani v najťažších chvíľach. Sudcovi odpustil, že ho poslal na smrť. Ba čo viac, nielenže mu okamžite odpustil, on sa naňho vôbec nehneval. Práve naopak. Zaželal mu to najkrajšie, čo môže veriaci želať veriacemu. Je to krásny príbeh úprimného žitia v mene Boha.
Človek by si myslel, že Reza po prepustení na slobodu odletí z Iránu. Myslel by si, že zmení pôsobisko. On však zostal, chcel pokračovať vo svojej kresťanskej misii tam, kde začal.
O pár týždňov ho našli doma mŕtveho, prebodnutého dvadsaťjeden dlhými islamskými nožmi. Zomrel strašnou smrťou.
Pri jeho tele sa našiel lístok s adresou. Keď veriaci, ktorí našli Rezove telo, išli na túto adresu, objavili ďalšieho kresťanského pastora. Bol zavraždený presne tým istým spôsobom ako Reza. Dvadsaťjeden dlhých nožov preniklo cez teplé ľudské telo. Islamská vražda.
Nech tento prípad navždy svedčí o sile viery. Skutočnej sile viery kresťanskej, ale aj tej moslimskej...
Zdroj: Matej Valúch, Univerzita samoty -úryvok z knihy
Foto: freegreatpicture.com