Potom ako sily koalície úspešne vyhnali vojská Islamského štátu z kresťanských dedín, mnohí sa pýtajú ako bude ďalej a ako sa možno vrátiť

“Toto je fakt, ktorý nemožno ukryť. Je to kresťanské mesto”  povedal som doktorovi Rabee pri prejazde okolo obrovského kríža, ktorý je znakom vjazdu do Karakoša, jedného z najväčších kresťanských miest severného Iraku. “Milovali sme život tu, pretože je to jedno z mála miest, kde sme medzi svojimi” vysvetľoval doktor Rabee. “A toto je to čo z neho zostalo.”

Mapovanie škôd

Keď sme šli hlbšie do mesta, jazvy z vojny a okupácie od ISIS boli všade viditeľné. Domy a obchody boli vypálené, vyplienené.  Opotrebované zásobníky munície pokrývali mnohé ulice. Kresťanské znaky boli zničené. Niekde boli následkom leteckých útokov pozemky zrovnané úplne so zemou.

Rozsah škôd bol nesmierny. Po niekoľkých minútach jazdenia mestom sme pokračovali peši medzi zhorenými domami kresťanov. Keď som sa pozrel dolu ulicou, snáď každý dom bol vypálený alebo poškodený. Predtým ako som sem docestoval, čítal som správy o zničení mesta, ale vidieť to na vlastné oči je vždy šokom. Keď sme vstúpili do prvého domu, bolo ťažko si predstaviť, že by toto mohlo byť znovu miestom na život. “Môžete vidieť, že použili nejakú horľavinu, aby dom horel. Urobili to v mnohých domoch keď opúšťali mesto. Ale na vypálenie potrebovali čas, tak neboli schopní všetko zničiť.“

Bolo jasné, že vojaci nechceli, aby sa kresťania vrátili domov. Ako sme prechádzali z domu do domu, devastáciu vypálených domov prevýšila devastácia následkom leteckých náletov. “Chcete vidieť aj nejaké kostoly? Budete vidieť ako ich použili” Spýtal som sa Dr. Rabee: „Prichádzajú kresťania späť do Karakoša? Odpovedal: “Ak budú mať tri veci: bezpečnosť, vodu a elektrinu. “Rozmýšľal som ďalej. Zabezpečí vláda kresťanom to aby sa cítili bezpečne a mohli tu začať žiť? Ak nie, kto sem vstúpi? Zatiaľ sme prišli ku kostolu. “Toto bolo miesto, kde moja rodina chodila na bohoslužby. " Povedal. Vstúpili sme na dvor pokrytý použitými zásobníkmi munície, spálenými knihami, mnohými kresťanskými sochami, či obrazmi, ktoré boli znetvorené mnohými spôsobmi. Bolo to však aj nejako usporiadané. “Vyzerá to, že to ISIS používala ako strelnicu.” Povedal som a Dr Rabee súhlasil. V kostole boli steny čierne a pomaľované grafitmi, obhorené lavice, zneuctený oltár bol znakom nenávisti okupantov. Vyzeralo to, že ISIS nenechala nič nedotknuté. Každý obraz bol zničený, každý kríž zlomený, každá kniha obhorená.

Návrat domov

Keď sme opustili Karakoš, začal som si viac uvedomovať výzvy pre kresťanov, ktorí sa zamýšľajú vrátiť do mesta. Nie je tu tečúca voda, elektrina je len občas, množstvo mestských budov poškodených. Tiež tu zostava skrytý strach, že ISIS alebo iná skupina znovu zaútočí. Bolo ťažké si predstaviť miesto na návrat ako je toto. Je to obdivuhodné, že ľudia už neopúšťajú Irak ako utečenci napriek jeho zničeniu. Mnohí sa sem vracajú a začínajú obnovovať svoj život a svoje spoločenstvá.  Dr Rabee mi avizoval, že do Karakoša sa už vrátilo 37 kresťanských rodín a každý deň prichádzajú ďalší.

Spomínam si na jednu starú kresťanku, ktorú som stretol, keď som odchádzal z mesta. Žiarila z nej radosť a spokojnosť, čo bolo kontrastom k okoliu so samou deštrukciou. Keď som sa jej spýtal, čím je to, že vyzerá taká šťastná, odpovedala: "Som späť v mojom spoločenstve, znovu môžem dýchať” Keď som sa spýtal na situáciu s vodou a elektrinou, usmiala sa. “Keď som bolo malá, tiež sme ich nemali.” Doteraz som užasnutý z húževnatosti  týchto kresťanských rodín. Toto je jedna z vlastností, ktorú má táto komunita. Verím, že tá z nich vytvára dôležitú časť globálnej Cirkvi, ktorá si zaslúži náš súcit a lásku.

Zdroj: ICC

Foto: wikipedia