Boh a poďakovanie

Či už človek hovorí ďakujem, merci, gracias, díky, thanks, danke a mnohokrát iným jazykom sveta, znamená vždy to isté - naše poďakovanie za určitú službu, pomoc, lásku, radosť...No mojou otázkou je, či si uvedomujeme, komu máme ďakovať ako prvému. Praktizujúci kresťan /či už katolík, evanjelik, pravoslávny, protestant.../ by odpovedal, že vzdať vďaku treba BOHU. Avšak nie všetci sme kresťania. Dennodenne sa stretávame s ľuďmi, riešime množstvo komplikovaných situácií, sme ponorení do čítania alebo práce na internete. Zo zdvorilosti ďakujeme. Je tá vďaka naozaj od srdca? Často zlom nastáva vtedy, ak sme skormútení, nahnevaní, zahrklí alebo, jednoducho povedané, nemáme svoj deň. Ale aj vtedy treba ďakovať. Keď je dobre - ďakujeme svojej zanietenosti a vytrvalosti, že sme niečo dotiahli do konca. Keď je zle, nie žeby sme poďakovali Bohu aj za to, ale my ho urážame a hanobíme. Nedokážeme si uvedomiť, že nám Boh chce dobre? Nedokážeme si uvedomiť, že Boh nám chce pomôcť, no my si stále nástojčíme na svojom? Ak sa nám nedarí a množstvo situácií nie je podľa našich predstáv, povedzme si každý osobitne:,,Nech sa stane vôľa Tvoja, hoci je iná než tá moja." Odporúčam túto vetu každému. Vďaka nej sa na svoj život budete pozerať z iného hľadiska ;) "Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno,príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého." Mt 6, 9-13