Na Juraja na svätej omši... zazneli slová :JA som ten chlieb , ktorý zostúpil z neba...
A vo mne nastala revolúcia!
Žeby to Boh v tom otčenáši o tomto hovoril?
Ja som myslela furt , že to je o našom pozmeskom fyzickom chlebe, pre telo....o napĺňaní našich materiálnych potrieb... Ani mi nenapadlo, že by sa mohlo jednať o túžbu Boha po tom, aby sme my, žíznili aj po nebeskom chlebe každodenne.
teraz mi to pripadá konečne ako riadny zmysel dávajúce....
Hlad po jedle do nás Boh vložil automaticky, takže nemá strach aby sme mohli bez jeho pomoci necítiť hlad a nesnažili sa niečím brucho naplniť aby sme prežili.
Ale keďže duchovný hlad celkom rozpoznateľne a jednoznačne necítime, asi preto tie slová chlieb náš každenný.... ve´d my nevieme o čo máme prosiť, alebo Boh vie čo nám treba!!! Preto nás naučil modlitbu, v ktorej si vyprosujeme ten lepší chlieb... nebeský...a to je to, o čo sa máme snažiť. Denne byť napájaní zo zdroja. Denne dostať infúziu Kristovej krvi Jeho tele. Denne ľutovať svoje zlyhania a nanovo sa vrhať do milujúcej a odpúšťajúcej milosrdnej náruče nášho OTCA.
včera som o tom diskutovala s rehoľnou sestrou, priznala, že takto ešte nikdy nepočula nikho hovoriť , chápať, interpretovať otčenášove slová Chlieb náš každodenný daj nám dnes....
A znovu som pri mojich obľúbených Rómoch. To čo im vyčítame, že žijú iba dnes. A nemyslia na zajtrajšok.... toto by sme sa mali od nich učiť. KAždý deń myslieť iba na dnes, Dnes prijímať Krista. Dnes poslúžiť blížnemu. Dnes sa usmiať.... Dnes poltešiť. Dnes odpustiť... Zajtra bude iné DNES. a Znovu ak bude šanca , bude šanca robiť to isté čo dnes.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes...