Mnohí kňazi, miništranti mi dajú za pravdu, že pri pohľadoch na ľud počas svätej omše majú smútok v duši.
Oni najlepšie vidia, čo sa deje s našimi tvárami, očami.... Ako žiarime od radosti, že môžeme byť prítomní na svatej omši, ako sa tešíme, že môžeme vzdávať vďaky Bohu, aký radostný výraz máme v tvári keď prijímame Krista...
Ako veľmi sa odlišujeme odo dňa nášho prvého svätého prijímania, keď nám žiarili oči, duša spievala....kedy sme sa tešili, že dostaneme konečne niekoho po kom túžime.
Okrem mentálne postihnutých, ktorí majú na tvárach prirodzene úsmev, je naozaj málo ľudí , ktorí by svoju radosť z Eucharistického Ježiša ukázali on line. Všetci sú takí vážni, akoby boli na pohrebe.
Predstavte si , že na druhej strane ulice uvidíte niekoho známeho, nejako mimovoľne sa usmejete, kývnete na neho, ak sa dá prejdete na druhú stranu cesty , prejavíte radosť podaním ruky, objatím, bozkom, a pritom sa usmievate a máte radosť.
Prečo pri stretnutí s Ježišom v Eucharistii sa tvárime, akoby sme mali v ústach niečo, prečo máme byť smutní.
Niesť si v ústach Lásku, tešiť sa z Nej, viesť s Ňou radostný dialóg v našom srdci, to musí zmeniť aj našu tvár.
Prečo si nedovolíme prežívať radosť?
Prečo sa chmúrime?
Prečo neprežívame radostne toto najvzácnejšie stretnutie ?
Prečo nenesieme radosť z nášho Boha do každej hodiny nášho dňa?
Prečo žijeme, akoby sme umierali?
Asi sme myšlienkami naozaj inde, ale nie všetci myslíme na to či sme vypli sporák s polievkou, a či som zamkol auto, alebo áno?
Asi nerozumieme Svätej omši.
Asi potrebujeme znovu prejsť prípravou pred 1. svatým prijímaním, aby sme si znouv a znovu uvedomili, čo sa to deje na oltári, s kým máme tú česť, kto vlastne sme, kým chcem byť....kam sa chceme dostať... a či chceme iba prežívať alebo žiť naplno.
