To je veta, ktorú som si poriadne zapísala za uši z kurzu Emauzy.

prešlo už dosť rokov od tvedy... ale akoby to bolo včera

Na druhý deň víkendového kurzu som si so sebou vzala aj syna, školáka a keď zaznela tá nadpisová veta, pokúšali sme sa ju dešifrovať spolu.

...snažila som sa nájsť niečo zo synkovho života, na čom by sa dalo rukolapne ukázať, že už dnes môžeme spolul ďakovať Bohu za niečo o čom ešte nevieme že je, ale veríme že Boh to už dal....

napadol ma jeho spolužiak, Ondrej, ktorý mal leukémiu, trávil dni v nemocnici... mal vypadané vlasy....

Tak som povedala: Milanko  poďme spolu ďakovať Bohu že On je taký mocný, že pre neho ani Ondrejova leukémia nie je nič nevyliečiteľné,  poďme Mu ďakovať , že On už uzdravil Ondreja.

 A keď nastala chvíľa, kedy každý nahlas mohol Bohu ďakovať za veci, ktoré ešte nie sú, tak sme vyziapovali z plného hrdla" Bože, ďakujeme ti že Ondrej je zdravý!!!

V pondelok podvečer dobehol syn zo školy plačúc...

Mamíííííííííí, Ondrej je zdravý, on dnes bol v školeeeeeeeee, Mamiiiiiiiiii Boh ma vypočul!!!!

Plakali sme obaja.

od radosti.

 Od vtedy je medzi Milankom a Ondrejom nejaké neviditeľné puto.

Niečo, čomu rozumie iba Boh, a my dvaja s Milankom vieme, že Boh sa ukázal vo svojej sláve a moci... v pravý čas.

Veľké veci nám urobil Pán a máme z toho radosť.