(Boh a moja rodina)

Nebudem rozoberať, že naozaj každý zájazd do Medugorie, na ktorý sme sa s manželom, alebo s deťmi za posledné desaťročia prihlásili, zrušili.  Tohto roku, keď mi Boh konečne požehnal  zamestnanie v ktorom zamestnávateľovi nevadilo, že som mamou 5 detí...som si na konci júna povedala, ideme do toho.

Najstarší bude mať 20 rokov, maturuje na Hotelovke, po maturite už asi pôjde niekam na prázdniny sám a nie s celou 7 člennou rodinou, teda je to možno posledná šanca, aby sme niekam vyrazili ešte všetci spolu.

Známi na internete mi hovorili, že na Mladifest do Medugorie sa rezervuje ubytovanie aj rok dopredu, a že vtedy býva všetko beznádejne plné. Ja so vsadila na Boha a povedala som mu, ak ty chceš, aby sme tam išli, urob zázrak, ak nechceš, nechaj tak. Napísala som mail pani Merkovičovej do Medugoria  s prosbou  o zabezpečenie ubytovania a pustila som to z hlavy. Má to Boh pod kontrolou, čo sa ja budem vzrušovať. Urobila som čo som mala. Ostatné je na Ňom.

Udalosti v mojej práci nabrali náhle spád, ktorý som naozaj nečakala. Po 5 mesiacoch a 8 dňoch som dostala okamžitú výpoveď. V piatok som dostala  padáka, v pondelok sme mali ísť na duchovné cvičenia s manželom...počas mojej dovolenky. Deň pred vyhadzovom  mi od prievanu v práci zablokovalo krčnú chrbticu , tak , že som sa pozerala iba cez ľavé rameno a otáčala som sa celým telom.  Tá bolesť bola neznesiteľná . Maródka  nutná. Predýchavala som nielen bolesť i to, že nemám prácu, nemám dovolenku, nemám plácu... A v tom mail: mám pre vás ubytovanie v Medugorii.

Poviem vám, v srdci som cítila istotu, že máme urobiť krok viery. Na účte sme mali peniaze na pár splátok hypotéky, a dovolenku sme si plánovali vďaka môjmu neveľkému, ale chvála Bohu, príjmu, o ktorom sme sa domnievali, že bude stabilný minimálne do konca roka, ako tvrdila moja pracovná zmluva. Zrazu bolo všetko inak. Z istoty peňazí a zamestnania som sa dostala do istoty, že napriek tomu, ako zle to vyzerá - Boh sa postará. Ja som vsadila na Neho s Medugoriim, a On požehnal  ubytovanie, to znamená :On Chce aby sme šli. Zaplatené sme mali polovičné sumy za ubytovanie v Medugorii a následne na to v Chorvátsku. Tie by prepadli ako zmluvná pokuta... Ak ženieme auto do Bosny a Hercegoviny, zdalo sa nám s manželom efektívne využiť pri návrate možnosť  vytepliť sa v Chorvátsku. Za 21 rokov manželstva sme boli na dvoch dovolenkách, toto by bola naša tretia rodinná.  Manžel má toho roku 50...

 Ale z čoho budete žiť? Ako to všetko zaplatíte? Veď na účte máte presne toľko čo dovolenka bude stáť, z čoho zaplatíte byt, hypotéku? Čo budete jesť po návrate? Za čo kúpite 4 deťom zošity? Kde sú poplatky za ZUŠky? Obedy? Krúžky? Stužková 160 € poplatok a oblek maturantovi, a vlasy, make up, nechty, šaty- rodičia... Zlý nezaháľal. Premietal nám filmy katastrofických scenárov. Manželovi navyše aj o havárii na dovolenke, a pokazenom aute a suchom účte, a tiež o hlade po návrate.

A dosť!

Boh nám požehnal ubytovanie. To znamená že ON chce, aby sme tam šli a nepozerali na nič iba na Neho. Ide sa!

Zašla som za lekárkou, že  čo sa dá robiť s mojou maródkou, rehabilitáciu mám kvôli dovolenkám personálu rehabilitačného oddelenia až na poslednú dekádu augusta, to jest o mesiac. Povedala, že keď maródujem , nedá sa, aby som cestovala do zahraničia. Alebo nikam nepôjdem, alebo musím ukončiť maródku. Tak som ukončila maródku.  Nasadli sme a o niekoľko desiatok hodín, po celodennom kúpaní sa na Makarskej , Dobro došli v Medugorie nás vítalo.

Mostar, 2x Kravické vodopády s domácim a jeho dvoma synmi si užívali hlavne manžel a deti, ja som všade strážila najmenšie deti, takže všetky atrakcie som nevyskúšala a nepreplávala som Kravické vodopády, možno na budúce, ostatný program v Medugorii sme si užívali všetci. Výstup na Podbrdo, miesto prvého zjavenia sa Panny Márie sa začínal olivovníkovým hájikom, prvý krát som videla ako rastie olivovník nie v črepníku. Kamene, kamene , kamene a trošku červenej pôdy medzi nimi , slnečno, horúco, modlitby v rôznych jazykoch, skupinky modliacich sa, alebo len prizerajúcich sa mlčky stúpajúcich ľudí, bosých, obutých, snažiacich sa stúpiť na všadeprítomné kamene tak, aby sa aj vrátili po vlastných dolu.

Od toľkých nôh a topánok s ich majiteľmi, niektoré ostré skaly sú za roky už tak vyhladené, že skôr pripomínajú mramor leštený, než nepoddajnú skalu.

Nie je to jednoduché prejsť to bez výronu, ale tu sa nikto nikam neponáhľa  a má dostatok času si nájsť to bezpečné miesto pre nasledujúci krok... 

Keby sme vo vzťahoch a komunikácii brali ohľad na skalné pole ktoré je medzi nami, a zvažovali slová ktoré nepichnú, nezrania ale budú tomu druhému prijateľné, hoci dôrazné, nespôsobili by sme toľko zbytočných“ vyvrtnutí“ vzťahov. Teraz to už viem.

Podbrdo je nižšie ako Križevac.

Tréning pred zápasom.

Myslím si, že sme dobre zvolili najprv nižší kopec a potom vyšší. Trochu sme už vedeli do čoho ideme.

Pri výstupe nás potešil somárik, ktorý sem tam išiel, sem tam stál, to aby si on i jeho majiteľ oddýchli. Až somárik sa pohol, mohol majiteľ pokračovať ďalej. Nasilu somára nikam nepotiahneš. Bude stáť ako somár, kým sa on nerozhodne, že chce ísť. Ale veď ja o somárikovi, nie o tvojom šéfovi, manželovi...

Pod veľkou skalou si kreslil ceruzou umelec. V tieni ukrytý, meditujúci, usmievajúci sa popod fúz.

Občas sa s ním niekto pustil do vyjednávania ceny obrázku, ktorý si dokončený vyzdvihne pri návrate dolu. Potešenie na obidvoch stranách. I na strane prechádzajúcich okolo, lebo mohli byť na chvíľku pri tom, ako vzniká niečo krásne.

Asi v tretine kopca sa začína otvárať výhľad do doliny. Vidno MEDUGORIE. Pod nohami kameň na kameni, v údolí dom  na dome. Smutný pohľad na kedysi úrodnú pôdu ktorá sa stala nahusto zastavanou plochou. V kraji tak skúpom na životodarnú pôdu...  Peniaze , peniaze, peniaze. Je lacnejšie stavať na rovinke, ako na kopci, na skale. Každý chce byť blízko, námaha?... Zhora i zdola sa zdá akoby Medugorie nemalo architekta, stavebný zákon, iba zákon peňazí a zisku. Poviete si a kde by ste sa chceli ubytovať? Nevadilo by nikomu trochu viac dochádzať  a na ubytovanie využívať okolité dediny či mestá. Zájazdy majú autobusy, autá ostatní. A aj peši sa dá krásne zvládnuť s modlitbou na perách pár kilometrov po rovinke bez väčšej námahy. Skúsili sme si to, boli sme ubytovaní v dedinke Podpolie  smerom na Čitluk, ak by sa chodník z Podpolia ešte trošku predĺžil až do Medugorie, bolo by to super.  Ale my ich problémy nevyriešime...

Stúpame ďalej , skaly sú vo väčších blokoch ako na Podbrde. Dostávame sa k miestu kde zomrel Slavko Barbarič, viem , že sme už skoro hore, z toho čo mám dopredu načítané. A skutočne. Otvára sa nám vrchol Križevaca s bielym krížom tesne pod vrcholom. Trošku oddychujeme, fotíme výhľad na všetky strany z vrcholu.  Sme radi že sme to zvládli, a že konečne vieme, o čom nám naša babka hovorila, keď sa vrátila z Medugorie pred rokmi. Nejako ešte nechápeme, čo ľudí stále znova a znova ťahá sem, ale už sa aj na nás lepí pocit všadeprítomného pokoja. Aj keď je v Medugorii niekoľko stotisíc ľudí, panuje tam všade pokoj. Po nasýtení sa pohľadmi schádzame dolu. Znovu sa stretávame so somárikom na ceste pri aute.  Dopĺňame energiu s pomocou šťavnatých sladkých černíc pri parkovisku. Ako každý deň vraciame sa niečo si zajesť, aby sme po športovo duchovnom výkone, a posilnení strávili podvečer a večer na modlitbách  ruženca, svätej omši, adorácii s mladými z celého sveta. Naše miesto je na trávniku, za mladými, kde sa môže naša najmenšia hrať s kamienkami, spievať si aj pobehať  bez toho, aby tým niekoho vyrušovala. Tlmočenie máme naladené na mobile s hlasitým odposluchom, a užívame si, že počas kázne môžeme ležať na slniečku. (Doma, na Slovensku bolo upršané a chladné počasie.)

Aj keď sme na Medugorie mali 7 dní, nestihli sme nájsť modrý kríž, neboli sme v Cenacolo, neboli sme v Majcinom sele, nevideli sme žiadneho z vizionárov,...  na budúce, máme sa na čo tešiť.

Sme s manželom veľmi radi, dúfam že hovorím za oboch, že sme si nenechali ujsť svätú omšu na Križevaci o 5,00 v posledné ráno. O 3,00, bolo v propozíciách napísané, že je potrebné vyraziť hore, aby sme tam o 5,00 mohli omšu sláviť. O 3,00 sme vyrazili, ako stálo v pokynoch s baterkou a ružencom. Po pár metroch mi manžel zdola kričí, nenasadila si nejaké rýchle tempo? Divné, ja s arytmiou , so srdcovými záchvatmi a bez kondičky, on ktorý denne chodí bicyklom do práce a behá a odrazu sme v opačnej pozícii, než stále ako i predvčerom, keď sme na Križevac liezli prvý krát a naozaj nám to trvalo dve hodiny.

Asi po 10 minútach stúpania manžel kričal, počkaj m, ja už fakt nevládzem. Keď sa dostal ku mne, siahol mi na krčnú tepnu aby mi skontroloval tep a nechápal. Veď ty máš tep, akoby si ležala v posteli a nie že skáčeš po skalách do kopca ako kamzík. 10 minút sme posedeli kým manžel chytil druhý dych. Aj ma napadlo, že čo ak toto naše zastavenie sa spôsobí, že to moje tempo a tá ľahkosť už budú minulosťou... ale našťastie tomu tak nebolo. So Zdravasmi som stúpala nielen do duchovných výšok. O nejaký čas počujem zdola zo svetielkujúcej tmy znovu známy hlas: moječka, počkaj ma... tak znovu sedím a čakám kým si tá moja polovička oddýchne a znovu sa rozbeznem do skál. Po necelých 40 minútach sa nám odkrýva vrchol a tu už aj manžel nahlas povie, že on si myslel že sme v polovici a nie hore. Kontrola môjho tepu znovu dopadne nad očakávanie.  Kým idúc do schodov mi stále srdce búši v ušiach a tep mám dvoj až trojnásobný ako v kľude, tu po 40 minútovom pokluse do kopca s dvoma vynútenými prestávkami, ktoré som ja nepotrebovala, ale z lásky k manželovi pretrpela, mám tep akoby som ležala v kľude. Žiaden buchot srdca, v hlave v ušiach ticho.  Tá ľahkosť, s ktorou som kráčala... to nemohlo byť z tohto sveta.

Na druhý deň sme sa balili a chystali sa na nedeľnú svätú omšu, rozlúčili sme sa s domácimi a konečne sme sa rozhodli vojsť do kostola a stráviť svätú omšu raz aj dnu. V prvom rade ešte bolo nejaké voľné miestečko, keď sa sediaci posunuli. Sadla som si s malou na rukách. V tom tichu a pokoji o chvíľku zaspala. Nezvykne spať naša 5 ročná slečna ani popoludní, o to viac, že bolo ešte iba 11 hodín...

Začala sa Svätá omša, moje spiace sladké bremienko ma v tej úzkej lavici  pri mojom kľačaní s ňou na rukách tak pripevnilo o niečo, že som nedokázala vstať bez toho, aby som ju nemusela zobudiť. Tak som ostala kľačať, uprednostniac jej spánok. Keď bol čas svätého prijímania, iba mi hlavou blyslo, Bože ty si nás sem dostal, ty vidíš ako sladko spinká, urob niečo, aby som neostala bez teba o hlade.

Manžel sa ma posunkami snažil spýtať či neidem na sväté prijímanie. Ale ja som mu očami naznačila,  nech sa neznepokojuje. Ak Boh chce nájde spôsob, ja slúžim predsa jeho miláčikovi.  Všetci kňazi ktorí rozdávali sväté prijímanie sa vrátili, jednému som sa snažila pri prechádzaní okolo povedať , že ešte ja.... ale odišiel, akoby nič nepočul. Zase ja vyvíjam iniciatívu, akoby to Boh nemal pod kontrolou. Sama som seba sfúkla. Po chvíli keď sa už už malo pokračovať vo svatej omši sa vedľa lavíc začal predierať zozadu ešte jeden františkán a namieril si to pekne ku mne, zastavil sa predo mnou podal mi sväté prijímanie pekne do úst, kľačiac,  Miriamkou uväznená v lavici. Boh vie naozaj čo potrebujem. Znovu ma o tom presvedčil, ako už mnoho ráz pred tým. Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a všetko ostatné dostanete navyše.

Ochrana na ceste, žiadnu sirénu sme nepočuli húkať, žiadne svetlá blikať, žiadnu haváriu sme chvála Bohu nevideli. Spolu sme v lete absolvovali 3 303 km, navštívili sme 5 štátov ( odskočili sme si z Chorvátska ešte aj do Benátok a zistili, že svätá Lucia nás chcela vidieť).Naozaj požehnaný čas, kedy sme mohli byť spolu ako rodina, zabudnúc na všetko, čo bolo a nemysliac na to, čo bude, vychutnávajúc si pocit tu a teraz. Nekonečnosť mora, ktoré nás obklopovalo pri plávaní a všadeprítomnosť vody, v nás i mimo nás, šepkalo, že tá voda je ako Boh, mala by byť v nás všade, v každej bunke, všade by sme mali Boha v nás pustiť, aj by sme v ňom mali plávať. Slniečko hrialo, prehrievalo nielen naše telá. Figy sa núkali samé, aby sme sa nimi nasýtili, hrozno, černice, medovka na čajík, čo rastie ako burina, stromy bobkového listu...a šum mora ktoré bez prestania opakuje: Milujem ťa, milujem ťa...milujem ťa...

Toľko požehnania.

Po návrate som nastúpila na PN znovu. A absolvovala som prepotrebnú rehabilitáciu, aby sa moja krčná chrbtica, dostala konečne do normálu, čo sa aj s plávaním v mori podarilo.

Prekvapenia nenechali na seba čakať. Na účet naskočilo v septembri pár desiatok eur namiesto niekoľko málo stovák. Zašla som sa spýtať ,čo sa stalo a dozvedela som sa, že od tohto roku platí 7 dňová ochranná doba a nie 42 dňová, ako tomu bolo do 31.12.2010, a že mi patrí iba PN z dobrovoľného poistenia a nie z oboch ako pred mesiacom. No super. Znovu darček. Ja som to nevedela, že prídem mesačne o 4 stovky eur, čo je v našom rodinnom rozpočte viac než jeho tretina.

Netuším, ako by sme boli riešili situáciu, ak by sme to boli vedeli dopredu. Jedno viem, Boh to vedel. Ak nám túto informáciu neodhalil pred dovolenkou, vedel čo robí.

Bože, dôverujem ti.

 Iba ty vieš priviesť k životu niečo, čo je mŕtve.

Oživuj denne moju dôveru vočiTebe, posilňuj moju vieru v Teba. Daj mi tvoju optiku, daj mi tvoju lásku, vezmi si moje kamenné srdce a daj mi tvoje, milujúce bez podmienok a bez rozdielu všetkých. Aj tých čo si to zaslúžia , aj tých čo o to nestoja, aj tých ktorí nás nenávidia, aj tých ktorí nám krivdia,  aj tých ktorý nám ublížili, aj tých ktorí ešte len prídu. Prosím ťa o hlboké odpustenie pre tých ktorým som ublížila, na ktorých som sa nahnevala, prosím ťa odpustenie samej sebe, a prosím ťa o odpustenie, že som ti neverila, že som sa znovu spoliehala iba na seba, že som ťa nevidela v blížnom, že som blížnemu neposlúžila pre jeho dobro... že som neposlúžila tebe v ňom.

Nie je vo mne nič dobrého, okrem toho, že ty ma miluješ!

A to mi dáva moju obrovskú hodnotu.

Ďakujem ti Bože.

Že som.

Že si.