Na mojej púšti stretám pokušenia... a stretám tu Boha! Niet miesta, kde nie je s nami Boh. Veci a udalosti života, osobná cesta k Bohu, púšť srdca v čase pôstneho obdobia. Je tu Boh.

Musím priznať, že som často vyniesla na svetlo to, čo bolo určené mne..., čo  mi Boh dal, aby ma posunul ďalej. Preto sa dnes nečudujem nepochopeniu. Boh je reálny, je živý a všadeprítomný, vieme. Len v praxi sa nám to nejako vymyká z rúk. Tak sa stáva aj mne.

Pôst je stretnutie s Bohom. Je to zážitok osobnej blízkosti Boha nie len na 40 dní, ale navždy. Prítomnosť Boha Stále. Znova a znova... To je večnosť!  Je to úžasné stretnutie! Je tu Boh a zviditeľňuje aktualizáciu môjho života!

Pôst je o zmene smeru, zmene spôsobu života, je o odložení aj odhodení zbytočného nákladu (nie len hmotného! Presvedčenia, klamstvá, ktorým veríme...). Pôst je o zamyslení sa nad doterajším životom.

Pôst je obnova viery... , ktorá je bez hraníc... Boh nemá hranice. Moja viera má hranice... Mnohokrát som sa presvedčila o tom, že kým moje ústa vyslovujú slová Kréda... moje srdce je plné nevery. Zistila som, ako je mi ťažké veriť, že Boh koná mocne a živo, že On mení životy tých, ktorí mu to dovolia... Vôbec netreba "konať" neviem čo, ani modlikať, stačí chcieť (!) a dovoliť Bohu konať... Robiť tak s úprimným, čistým srdcom = nie ako ja chcem, ale ako TY chceš.... Boh urobí zmenu. Nie zbytočne nám hovorí na toľkých miestach v písme: "NEBOJ SA! Ver!" Moje srdce bolo plné strachu, o niečo, o seba... Nie hocijaký strach! Bol na nerozpoznanie podobný niečomu, čo sa nedá urobiť, čo nemôže byť skutočnosťou... v mojom živote.

Strach má mnoho podôb! Neodlíšime ho, je na nepoznanie podobný jeho "plodom" - je ako NEISTOTA, NEROZHODNOSŤ, NEOCHOTA VYJSŤ, ísť...  NEDOVERA... alebo MALÁTNOSŤ, SLABOSŤ... lebo mi chýba viera...

Kým je v srdci strach, nemôžeme počuť Boha. Počujeme strach... Preto nie je v srdci ani viera...

Odhadzujem strach, a všetky jeho plody... Chcem vieru! Mocnú ako u prvých kresťanov, ako u mučeníkov, ktorí vedia, že ich čaká to, čo prisľúbil Boh! Verím tebe, môj Boh!

Mnohí súčasní duchovní dovoľujú pôst iný, ako ho poznáme z minulosti. Vidím v tom zmenu smeru... Veď zriekať sa jedla v dobe, keď sú mnohí z nás  presýtení kadečím... isto nepadne zaťažko. Pôst od slov, od skutkov... pôst aj od "slov v mysli" človeka, pôst od "mojich" slov... mojich názorov,  mojej mienky atď.  Benediktíni rozlišujú "klábosenie v mysli" t.j. v srdci... Rečnenie a ticho v srdci - je to zaujímavý poznatok :o) Dobrý je aj pôst od hnevu (myšlienky, slová, skutky), rozčuľovania sa, ponosovania sa na všetko, a aj pôst od klebetenia... hovorenie iným o iných. Je na taký pôst mnoho príkladov. Vôbec nie je ľahké sa takto postiť! Mnohé zo spomínaného sa tak "zakorenilo" v mojich spôsoboch a už to nevnímam! Ja sa bez problému zriekam jedla, istých vecí, ktorým som venovala veľa pozornosti, ale mlčanie v srdci alebo neponosovať sa na VŠETKO!  - to ma stojí riadnu námahu. Boh hovorí v srdci človeka, a vlastne veľmi veľakrát k nám nemôže prehovoriť, lebo stále hovoríme my! To som spozorovala na sebe. Vždy som mala ten pocit, že musím Bohu to a to rozprávať, alebo ho "zahrnúť" nespočetnými vďakami a chválou a pritom som práve mala mlčať a počúvať... a dary prítomného okamihu sú tam... na večnosti. Samozrejme že mu patrí všetka chvála a vďaky, len všetko na svoj čas.... Nie vtedy, keď mi chce niečo hovoriť ON. Nuž učím sa, zdá sa, že to ide rýchlo, lebo CHCEM. Ak niečo chceme skutočne a úprimne, je to ako letieť za cieľom, ísť naplno... autom (alebo na vlastných) k známym alebo aj do práce, lebo máme stretnúť tých, na ktorých sa to srdca tešíme, alebo nás čaká práca, ktorú milujeme.... Ženie nás túžba, mocná a živá... Je v nej život. Taká jazda (pohyb)  sa dá ľahko odlíšiť od "vlečenia sa" mnohých účastníkov cestnej premávky, ako sa to odborne nazýva, ktorí "idú" - vlečú sa - tak, ako keby nechceli dôjsť do cieľa:o) Mám ich denne pred sebou na mojich cestách a úprimne je mi ľúto, že som nerozlíšila tento rozdiel (aj ja som sa vliekla ako keby som nemala cieľ) a nebežala za mojim cieľom....

Dostala som dar

Môj deň prijatia sviatosti krstu bol 8. marca, na MDŽ :o) Nemohla som ho osláviť v tento deň, nikdy som to nerobila, ani neviem, ako by som ho mohla osláviť vhodným spôsobom... Nuž môj Milovaný Boh mi jeden spôsob ukázal...

Netušila som, aké je jeho prekvapenie. Nemá sebe podobného! Deň 8. marca prešiel veľmi rýchlo. Bol obyčajný, pracovný. Na môj úžasný dar sv. krstu som krátko pomyslala a deň bol preč. No nasledujúci deň po službách - Boh nemá problémy s časom:o) mi Boh daroval nový dar... Na môj krst som už nemyslela, bola som ponorená v myšlienke na to, že som "zabudla ísť na vigílnu sv. omšu, ktorú som zmeškala. V nedeľu službu. Keďže sa podobné opakuje v mojom živote (nepozornosť nie len k Bohu, aj k ľuďom a úlohám) trápilo ma to. pripravila som sa na spoveď a šla som v pondelok ráno na sv. omšu pre tú nedeľu. Nedeľa sa nedá "nahradiť", ani to nie je potrebné, Boh nahrádza všetko. Dôležité je srdce človeka. Boh vie všetko. Tak som sa upokojila a po omši vidím na oznamke, že spovedá p. Damián - môj mladučký cistercián, ktorého som si (duchovne) adoptovala... Dával mi primičné požehnanie. Tak som šla. Má dar... a pomazanie Ducha sv. - som o tom presvedčená. Je darom, môcť ísť k nemu na spoveď. Po spovedi som šla na druhú sv. omšu. neplánovane, spontánne. chcela som potvrdiť moje rozhodnutie pre zmenu života a posilniť si aj obnovu obnovu mysle, srda, duše. Na ten deň nezabudnem. Ďakovala som Bohu za deň môjho sv. krstu, ktorý som úplne neplánovane oslávila o pár dní neskôr, 11. marca :o) Boh mi dal dary, o ktorých sa mi nesnívalo. dal mi hlboký a skutočný Pokoj srdca, ktorý prevyšuje moje chápanie... Dal mi Pokoj mysle, rozbúrenej a nepokojnej... a dal mi Radosť, ktorá pokojne a mocne naplnila moje srdce, hoci sa vôbec nemám z čoho radovať vzhľadom na moju aktuálnu situáciu života... Prijala som  plnosť milostí, ktoré nedokážem vysloviť. Viem, že  som  ich dostala... t.j. že som ich dokázala prijať, vziať si ich!

+

Boh nám dáva plnosť milosti bez prestania... každému z nás... stále. Problémom je, že si ich nevieme prijať, vziať... Je to ako zatvorené srdce, ktoré je "zatvorené" pre Božie milosti... Nevedela som, ako ho "otvoriť"... Boh ho otvoril...  jeho Duch, ktorý osvecuje cesty a dáva poznanie... Nechcem ho už nehcať bez pozornossti... nechcem robiť nič, čo mi bráni počuť jeho reč, chcem pokojne načúvať hlasu môjho milovaného Pastiera...  A chcem milovať celým srdcom, celou mysľou a zo všekých síl Boha - Lásku!

+

Boh obnovuje moju vieru. Robí ju mocnou a dáva mi ponať, ako mám veriť, je to viera, ktorá prenesie hory... je to už viera bez hraníc, ktorú sa naučili apoštoli, akú poznali svätí a ktorú dostali do daru ľudia bez vyznania...

Verím Bohu! verím, že On môže všetko a verím, že On mení môj život! Boh mení ľudí, mení svet!

Ďakujem Bohu a oslavujem jeho sväté meno, lebo robí v mojom živote veľké veci!!!

Ave, Mária!

+

Obrázok:

Ako sa sklonil dospelý muž k dieťaťu, aby mu mohol hľadieť do očí, tak sa  skláňa Boh k nám, aby sme ako to dieťa na obrázku, mohli pohliadnuť na neho... Chvála Tebe, Bože!