Blogy

« Späť

Predvianočné zamyslenie

Predvianočné zamyslenie

V liturgii sledujeme príbehy starého zákona, ktoré nás vedú v adventnej dobe ku príprave srdca na príchod Pána. V tých slovách je pokoj a zároveň je tu triezve Slovo prorokov, ktorí v dávnych dobách očakávali Pána ako my dnes...

Boh sa dotýkal srdca človeka

V slovách Starého zákona nie je nič zo zhonu našej modernej doby súčasného  tisícročia, nie sú tam stopy po tradícii, ako ju poznáme dnes. Slovo je v mnohom stroho pravdivé, bez okrášľovania a obkľuky hovorí pravdu priamo ku srdcu človeka. Ľudia ho počúvajú... Mnohí z nás uprene počúvajú Božie Slovo a snažia sa zachytiť jeho zmysel pre vlastný život dnes, tu, v konkrétnej spoločnosti, v konkrétnej rodine, spoločenstve, aj sami osobne, v konkrétnom postavení, situácii. Sme plní otázok a chýbajúcich odpovedí. Rodí sa nádej, ktorú do nás vkladá Boh. Je tu nádej na obnovené, nádej na nové, čo Boh tvorí teraz, v nás a okolo nás. Snažíme sa zo všetkých síl nastaviť Bohu srdce a zachytiť jeho hlas...

 

Boh sa dnes dotýka srdca človeka

Mnohé sa zmenilo, mnohé sa mení práve teraz. Mení sa k dobrému, sú ľudia, ktorí majú srdce otvorené pre Boha a On môže konať v nich a cez nich. Sú to ľudia bez náslia, láskou a trpezlivosťou srdca pôsobia na iných, a menia svet. Sú ako jarná rosa, ktorá zavlaží a osvieži vyschnuté rastlinky a trávu hneď za rána, kým sa ich dotknú lúče horúcho slnka. Tak pôsobia ľudia Boží na iných, rosou a teplom obyčajných ľudských sŕdc, ktoré premenil Boh a teraz môžu ony meniť iných... len tak, svojou prítomnosťou, džavotom o svete, o práci, so slovom o radosti a láske, o veciach a o dobre nášho Boha, ktoré nechýba, lebo je ho všade plnosť.... oni ho viadia a ukazujú ho iným ľuďom. Hovoria tomu ohlasovanie alebo svedectvo... Možno ešte nevidíme zmenu fyzickými očami. Rast duše človeka sa deje hlboko vo vnútri srdca, kam nedovidí ľudský zrak. Vidí ho iba ten, ktorému nič nie je ukryté...  Vidí ho Boh. Zmena aj obnova sa deje pomaly, na dnešné pomery, ak porovnáme  rýchlosť áut a prenos dát počítačov... Boh sa z obnovy človeka raduje. nemá naponáhlo, aj ke´d by bolo načase, po toľkých tisícoch rokoch učenia. Boh je bez času... Je rád, že sú takí obyčajní, ľudskí ľudia... Raz ich budú volať svätí... Sú obľúbení u Boha a u ľudí, nehľadajú rozdiely ani rozdelenie, netvária sa, že všetko vedia lepšie, že rastú rýchlejšie, ako iní, sú jednoducho tu a sú úžasní... Sú tu ľudia  jednoduchí, pokorní, tichí, nekomplikovaní, sú plní nádeje, ktorú rozlievajú iým bez upomienok, sú tak radostní, že napĺňajú radosťou zástupy, ako raz Ježiš... Sú aj smutní, ale sú blažení nádejou a vo viere pevní, vedia, že každá bolesť raz pominie...sú ako tí z Blahoslavenstiev. Aj oni trpia, len to nikomu nevešajú na stránky ani na nos, a napriek tomu nestrácajú radosť ani odvahu meniť sa. Sú odvážni, neboja sa zmeny ani prevratov doby, ani zla, lebo víťazia dobrom, je s nimi Boh a oni to vedia. Čakajú len na Božie volanie, aby sa ujali tých bratov a sestier, ktorí potrebujú ich oporu. Majú tradície, ktoré neznižujú ani neodsudzujú, ale ich obnovujú, chránia pred skazou modernizmu a doby, v tichu a skromnosti Božej prítomnosti ozdobujú príbytky aj ulice pre radosť iným. Tu rastie obnovená tradícia, ktorá svojou autentičnosťou priťahuje...Títo sú obnovení ľudia sú naozaj oporou iným, je radosť stretať ich, sú na radosť a povzbudenie mnohým. Sú takí obyčajní robotníci vo vinici Pánovej, sú to kňazi aj biskupi... pastori aj pápeži... politici, aj zvárači, lekárnici, podnikatelia, profesori, učitelia... takí obyčajní veriaci, ako sa voľakedy nazývali. Sú tu a nie je ich málo. Sú mladí i starí, sú i deti... a ich rodiny, malí, veľkí, silní aj slabí, sú zdraví aj chorí a zomierajúci, sú spoločenstvá i jednotlivci. Sú v chrámoch, v kostoloch, na pracoviských v úradoch a v obchodoch a bankách, v nemocniciach, sú vo svete a nežijú podľa sveta. V ich srdciach žije Boh. Sú ako kvások a cesto spásy rastie, dvíha sa, aby ho raz uzrel svet.

Aj oni čakajú na príchod Pána, sami aj spoločne, dokonca v zástupoch, ak sa spolu stretnú navzájom, sú plní  radosti z Boha, teraz, v advente tohoročného slávenia príchodu nášho Pána. Pripravujú si srdcia ako po iné roky. Ani by nemuseli, lebo Boh sa už narodil v ich srdci a je tam... a jeho svetlo žiari všade okolo. Oni uvidia Boha, ktorý prichádza.

Stretla som takých ľudí dnes. Stretám ich často. Ako ich spoznáme? Jeden nesie druhého, rodina inú rodinu... skutkami, modlitbami, službou, obetou. Ďakujem Bohu za ľudí.

Želám aj vám, pozorné srdce a oči, schopné vidieť, čo je svetu ešte ukryté... ale už vykúka zo zástupov - želám vám, aby ste stretali ľudí milých srdcu Boha, ktoré je jeho príbytkom.

 

+

 

 

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Krásne a hlboké vyjadrenie: "Jeden nesie druhého..."
Tieto slová používa často aj súčasný Svätý otec: "Vziať na plecia..."
To nie je len pomáhať..., priložiť ruku k dielu..., ba ani len vziať zodpovednosť... Slovo "niesť" evokuje pocit záťaže, a to aj keď nesieme z lásky druhého "na rukách"...
A ešte evokuje úplnosť: nesiem druhého so všetkým... Nedá sa len niesť jeho trup, alebo nohy - všetko alebo nič.
Pravá láska berie na svoje plecia celého človeka, so všetkými jeho starosťami, slabosťami, dejinami, ba i hriechmi...
Najmä keď človek nevládze, padá... zažiť takéto niečo je čosi božské.
Odoslané 16.12.2013 21:16.
Ďakujem za koment emoticon O to sa snažíme aj tento Advent, aby sme tak niesli jeden druhého - to je tá "Láska" ktorá sa nám narodí...ktorú očakávame, ako novorodeniatko a bude rásť a mocnieť v Duchu ....
Odoslané 17.12.2013 11:06 ako reakcia na Stanislav Košč.