"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky." (1Sol 5, 16-18)

Čítala som môj blog zo stránky Radosť a vďačnosť: "Ďakujem, keď mi je smutno"

http://mojakomunita.sk/web/radost-a-vdacnost/vdacny-utorok/-/blogs/dakujem-ked-mi-je-tazko

Je to zaujímavé...

Teraz som v situácii, kedy sa už pár dní morím s "niečím", asi to nie je iba to teplo :o) a nemôžem s tým nič urobiť. Po prečítaní môjho blogu som sa musela pousmiať, ako sa dobre píše taký blog, keď je v "duši slnko". Ďakujem za jeho slová, lebo mi ich vkladal pri písaní Boh. Teraz nemám slnko v duši, hoci vonku je ho až priveľa... Cítim nejakú zvláštnu ťažobu, akési temno v duši, neviem, čo to je. Celá krása slnečných dní je mi skôr príťažou ako radosťou, je to boj... Som ako "z olova", ledva sa vlečiem, a musím vydať všetku silu... Trvá to už pár dní a je to sila...

Prečítala som si pár strán z autobiografie sv. Terezky z Lisieux, vzala som si knihu od Eliasa Vellu. A našla som nasledovné:

Oslovuje čitateľa Pavlovym citátom: "Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky." 1Sol 5, 16-18;

Hovorí zvláštnym dôrazom o - "pri všetkom vzdávajte vďaky" - a hovorí o negatívnom, nepríjemnom, neznámom, nič nehovoriacom, neriešiteľnom, nedobrom a nechcenom... Presne to, čo mám teraz ja. Ani to neviem opísať. Je to nejaký čudný kompex niečoho, čo ma zadržiava od robenia zvyčajných vecí, a naháňa mi hrôzu, lebo je to ako niečo totálne neznáme, lebo netuším, čo to môže byť nadôvažok je to veľmi nepríjemné. Neznáme. Neviem, čo to je.

E. Vella nabáda ďakovať za to, čo nevieme alebo nechceme prijať (o sebe). Mám hodne negatívnych myšlienok o sebe... Čo všetko mne na mne vadí a s čím sa vôbec nemôžem "spriateliť", že to všetko JE MOJE! Že TO som JA! Mnohé "vlastnosti, ktoré mi prekážajú, mnohé nešikovnosti (milovaná Terezka to opisuje o sebe vo veku 7-mich rôčkov!) a mnohé moje nepekné stránky môjho charakteru, mojej povahy, všetko to, čo mi totálne na mne vadí a nie že si to nechcem priznať (musím, lebo je to tak!) ale chcela by som to odhodiť, striasť, zbaviť sa toho tak rýchlo, najlepšie ihneď! Ale nejde to! Nemôže to ísť, lebo "to všetko, každá jedna vec, musí vykonať službu!" Boh nám všetko dáva pre istý účel, nič nie je "len tak", a nič vonkoncom nič nie je zbytočné a bez účelu, bez toho, čo má splniť, na čo bolo určené. Niekde som čítala, že ak máme nejaký problém, nemáme sa pýtať "prečo" ale "na čo!" to znamená, čo nám má povedať, ukázať, alebo čo sa nám pri tom vybavuje v mysli a podobne. Nie vždy máme všetko "riešiť", odstraňovať už vôbec nie. Mali by sme spozornieť a čítať medzi riadkami, čo nám tým Boh chce povedať, na čo ma upozorňuje tou ktorou vecou, udalosťou, pocitom,  alebo aj niečím, čo mi momentálne totálne dáva zabrať a berie mi odvahu aj sily. Môže to byť hocičo. Vlastnosť, niečo, čo som pokazila, nezvládla, nedokázala a podobne. E. Vella odporúča za toto ďakovať. To znamená uprostred toho ťažkého, čo ma tlačí k zemi, lebo nemám ani šajnu, čo to je, ani čo mi to má povedať - TERAZ v tom mám vzdávať vďaky, ako hovorí sv. Pavol. Uprostred ďakovania,  Pán zvyčajne dá poznanie, dá odpoveď... "Zrazu" človeka "napadne", zrazu sa  otvorí zrak...poznanie toho, čo to mohlo byť - ešte dôležitejšie, ako poznanie príčiny je poznanie POSTUPU, ČO TREBA UROBIŤ! Nemusíme sa do ničoho tlačiť nasilu. Iba ďakovať, vždy a vo všetkom :o) Najlepšie HNEĎ! Okaamžite, nečakať ôdeň" a už vôbec nedovoliť, aby z toho boli "dni"...! HNEĎ! V tej sizuácii, veci, rozpoložení! Ostatné = ŽIVOT! dá Pán! Môžeme sa na to spoľahnúť!

+

Podobne hovorí aj autorka knihy "Tisíc darov", Ann Voskampová. Celá jej kniha je o radosti, o hľadaní radosti vždy a všade a je o vzdávaní vďaky Bohu za jeho dary. Ann píše:

"Zahanbilo by nás, keby  sme vedeli, čím sú v skutočnosti skúsenosti, ktoré nazývame "zdržania", "znepokojenia", "zbytočné vyrušenia" a "otravné  mrzutosti". Uvedmili by sme si, že s nimi spojené ponosy (aj len myslené, nevyslovené) sú vlastne rúhaním... hoci nám sa to nikdy tak nezdá. Nič sa  nedeje inak, ako z Božej vôle, a napriek tomu to (Ním) milované deti preklínajú (upadajú do beznádeje, do temna...), pretože nevedia, na čo je to dobré."¹

Potom hovorí o tom, že vlastne sami ODMIETAME RADOSŤ... Ako?! Úplne jednoducho. Tým, že dáme miesto v srdci znepokojeniu, beznádeji, negatívnemu smútku, ťažobe a hocičomu, čo definitívne nie je Božieho Ducha, dávame nepriateľovi - dovolíme nepriateľovi  - rozhodujeme sa pre nepriateľa - volíme si nepriateľa...! "Keď dovolím rozdrviť radosť trpkosťou, nevolím si zámerne cestu vládcu temnôt?... myslím si, že je to (v mojom prípade hĺbanie v temnote alebo aspoň pohľad do nej!...) účinnejšie, ako vzdávanie chvály a vďaky? Je to rúhanie...Ak nevnímame Ducha, máme narušené zmysly." ... "ako otvoriť oči, aby som videla, ... na čo je to dobré?"²

Tak znova. Ako to robil Ježiš...? Jednoduchosť rozjímavého zamerania nie je vecou okolností... Je to záležitosť zamerania³ - ... čo vidím (temno), ak nevidím (Boha v tej veci),(musím ) hľadieť tak, aby som uvidela Božiu tvár. Je to rozhodnutie... Je to moje rozhodnutie.

Prosím, aby som mohla uvidieť nevidené, ... - vzdávaj vďaku vovnútri, vzdávaj vďaku navonok... ⁴

Sústredím pozornosť na nebo, na Boha, lebo odtiaľ mi prichádza spása, kedykoľvek ju potrebujem...a rozjasní moje temnoty.

Idem čerpať vodu z Prameňa života, aby zmizlo to, čo ma oberá o život... Chcem život! Chcem Božiu vodu života! Chválim a ďakujem..., je to ťažké, lebo ľahko strácame pozornosť... nepozornosť berie silu (viery)... Ak sa cítim "bezmocná", je to otázka sily viery!!! Peter len nachvíľu pozrel na vodu, odvrátil pohľad od Ježiša a vieme, čo nasledovalo...

Preto si túto lekciu dôvery Bohu musíme neustále opakovať.

Túžim chváliť a ďakovať, viem, že príde radosť...

+

Tak idem na "Ďakovanie". Je najvyššíí čas.

Mám nejakú úlohu, niečo, čo mi môj terajší nedobrý "stav" chce zdeliť. Niečo, s čím mám vyjsť na rovinu alebo niečo, čo odhaliť, prijať. Tak ako je, tak, ako niečo, čo je mojím a ja som to nechcela mať.

Pán ma povzbudil a posilnil svojim Slovom... neodobral mi to...

Ďakujem Ježiš môj, za toto čudo. Ďakujem za "zvláštny stav", ktorý ma zabrzdil, zastavil, ktorý má splniť nejakú úlohu, ktorým mi chceš niečo odhaliť. Ďakujem za všetko, čo sa mi "nepáči", na mne samej, aj na iných, na situácii, ďakujem za to, čo je ťažké a smutné, za to, čo je neznáme a vzbudzuje vo mne strach... Nechcem to odmietať... Prosím Teba o svetlo, o silu a odvahu v tej veci. Chcem ďakovať...

Ďakujem za slová Boha o radosti, o vďačnosti, a zvlášť ďakujem za bolesť, za sucho v duši, za túto ťažobu a za neprítomnosť radosti v nej, lebo viem že je to niečo viac... Je to skúška..., ešte neviem, k čomu bude dobrá ale On vie a to stačí...

Ďakujem!

PS: Úloha - vec bola: OKAMŽITE robiť ako Ježiš... Zdvihnúť pohľad k Otcovi, k Ježišovi, vzývať Ducha Božieho a vzdávať vďaky a lámať chlieb tej záležitosti, ktorá nemá v tom momente meno, odovzdať ju úplne Bohu, hneď, ako sa objaví... nečakať, neponárať sa do smútku = nezostať v ňom, nezaoberať sa ním ani na chvíľu! a okamžite obrátiť zrak k Bohu! Amen!

-------------------------------------------------------------------------------------

1. Tisíc darov, Ann Voskampová, s. 111;

2.,3., 4. Tamtiež, s. 112;