Počuli sme to už veľakrát. A predsa. Text od Alessandry vo mne vyvolal radosť a vďaku za to, že smiem veriť v tohto Boha, ktorý je našim Otcom a nekonečne nás miluje. Poodhalila mi nezmerateľnú hodnotu toho daru, ktorý náš Otec dáva každému jednému z nás.

Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne. Žalm 69

Po dlhý čas som sa pokúšala nájsť odpovede tým, že som sa vrhla do života, ktorý sa mi ponúkal,  uchopila som  tie mnohé možnosti, ktoré sa predomnou otvárali. A predsa som stále jasnejšie zisťovala, že to všetko nestačí. A aby som tento predsudok oslabila – v určitých situáciách nepomôžu ani privilégiá, pôvod a majetok. Naopak. Môžu sa stať dokonca prekážkou.

Na ceste hľadania zmyslu života sme všetci rovnakí, všetci pociťujeme tú istú nevôľu a ten istý strach. Všetci túžime po tom, aby sme boli milovaní a prijímaní.Každý z nás potrebuje počuť, že naše námahy, urobiť niečo krásne a dobré z tohoto života, nie sú zbytočné. Toto želanie v nás pôsobí naďalej, aj keď v tajuplným  spôsobom. Bez nádeje sa všetci cítime nešťastní a neúplní, bez ohľadu na to, či sme v živote mnoho dosiahli alebo nie.  Môže sazdať výhodným, ak niekto prináleží k privilegovanej vrstve, má veľa vlastníctva, je šľachtického pôvodu – tak veľmi, že to vyvolá závisť alebo dokonca nenávisť. Ak by tu nebol ten lúč svetla, ktorý ti ukazuje cestu, ktorý naznačuje smer a tiahne ťa k sebe, potom sa to všetko môže stať väzením, lebo môžeš začať myslieť, že to stačí k sebarealizácii. Je risiko veriť, že si vystačíme sami, s celým svojim majetkom a že Boha nepotrebujeme. Opak je pravdou.

+

„Pocítila som nesmiernu úľavu, cítim sa ako novonarodená. S neopísateľnou radosťou som objavila, že Boh tu bol pre mňa, aby sa ma ujal, aby mi daroval svoju pomoc.“ Tak som opísala moju dlhú spoveď, prvú po mnohých rokoch pochybností a neistoty. Odvtedy prešlo šesť rokov, a dnes by som to opísala znova presne tak isto. A nie len to, čo sa udialo pri spovedi, ale aj všetko, čo nasledovalo potom, deň čo deň. Nádej, ktorá vtedy naplnila moje srdce, nebola sklamaná. Naopak, časom sa tento neobyčajný moment premenil na pretrvávajúci stav duše, ktorý je poznamenaný dôverou a odovzdanosťou a z ktorého v konečnom dôsledku vzniká hlboký pokoj.

Boli aj mnohé ťažké momenty, pokušenia a aj pády, lebo každý z nás až do svojho konca zostane vystavený slabosti a hriechu. Predsa len, dnes viem zo skúsenosti, že zakaždým môžem vstať a chytiť sa dôvery, lebo môžem čerpať z odpustenia a milosrdenstva, ktoré obmyjú moje srdce od viny a pomôžu mi radostne ísť ďalej. Tak som pochopila, že život viery je ťažký i ľahký súčasne, komplikovaný ale aj veľmi jednoduchý.Je to ťažké, lebo to vyžaduje námahu a vôľu, pracovať na sebe, aby sme zviditeľnili nového človeka, o ktorom je reč v Evanjeliu. Predsa je súčasne ľahké, lebo cítiš, že Boh je pri tebe, a preto že vieš, že On chce pre teba to najlepšie – tvoju spásu – a nikdy ťa nepodvedie.

Napredovať v duchovnom živote je komplikované, pokým veríš, že najviac závisí od teba, a snažíš sa pod tlakom a so zaťatými zubami snažíš o to, aby si robil pokroky. Stane sa jednoduchým, keď pochopíš, že tvoje posvätenie, tvoja premena a všetko, čo s tým prichádza, je predovšetkým dielo Ducha svätého – a je teda darom. A preto musíš iba dovoliť, aby v tebe pôsobil. On je ten skutočný umelec, ktorý viac a viac všetko opracuje a odstráni, čo je nazvyš, kým sa začne objavovať ten Boží obraz, ktorý je ukrytý v každom z nás, pod rôznym nánosom kamenia, a napokon sa zreteľne ukáže. Časom pochopíš, že život obohatený vierou je pomalé a predsa pretrvávajúce očisťovanie srdca. Toto očisťovaniee sa deje pod pohľadom dobrotivého Boha. On nás nechá vždy jasnejšie nahliadnuť do nás samých, stanoviť svoje hranice, spoznať svoje hriechy, ako aj naše pravé dary. V krátkosti povedané, On nás nechá objaviť našu pravú identitu. Skromnosť,o ktorej sa toľko hovorí, znamená tiež, nevidieť iba naše slabosti. To je ten ťažší diel. Skromnosť znamená aj to, že s radosťou spoznáme aj naše dary, ktoré nám Boh daroval, aby sme si ho preto vážili.

Na tejto ceste začneme rozumieť iným stále lepšie a spoznáme, čo skutočne potrebujú – je to láska. Pochopíme, že sú nám súrodencami a zostanú nimi, predpokladajúc, že nestratíme z pohľadu nášho jedného Otca.  Lebo my všetci, aj tí najlepší medzi nami, najkrajší, najinteligentnejší a najúspešnejší sme iba relatívni. To znamená, že sme osoby, ktoré nemôžu nájsť zmysel sami v sebe. My všetci sme svojou podstatou nádherné bytosti, lebo sme boli stvorení na obraz Boha. Predsa len, nemôžeme naše naplnenie nájsť v sebe samých. Naše vzájomné vzťahy môžu byť pravdivo dobré a radostné len vtedy, ak ich spája náš spoločný Otec. Lebo On jediný je absolútny. Preto je On ten jediný, kto môže uhasiť náš smäd v srdci a dať nám odpoveď na naše otázky existencie nášho bytia. Pokým nenájdeme Boha, budeme tieto túžby upriamovať na ľudí a budeme skôr či neskôr sklamaní. Je to ako keby sme sa chceli  napiť z prázdneho pohára, alebo z pohára, v ktorom je iba za hlt vody. Keď však čerpáme z Božieho prameňa, aby sme uhasili smäd, podarí sa nám milovať každého človeka so všetkými jeho chybami a odpustiť mu, ak by to bolo potrebné. A tak môžeme prijať základy dobra, ktoré v ňom je – bez toho, aby sme žiadali viac. Iba tak môžeme nájsť pravú radosť a trvalý pokoj.

+

To je úryvok z knihy „Novými očami“ – moja cesta k viere, od autorky Alessandry Borghese, vydanej vo vydavateľstve F.  A. Herbig, Mníchov v roku 2005. Autorka tu opisuje cestu svojho obrátenia a viac než to. Opisuje úžasnú radosť z viery v Boha, ktorá jej bola darovaná v katolíckej Cirkvi a ktorá ju úplne uchvátila a zmenila jej život od základu, bez toho, aby jej bolo niečo odňaté. Naopak. Bolo jej všetko darované.

+

Či sme kresťanmi od veku dieťaťa alebo nie, nehrá rolu. Boh hľadá každého z nás, a volá nás bez prestania k prameňu života, aby sme objavili seba a blížneho, aby sme našli Boha, milujúceho a starostlivého Otca nás ľudí, aby sme pocítili plnosť jeho lásky a milosti, radosti a pokoja, ktoré nám nikto a nič nemôže dať ani vziať. Často nám práve konvertiti otvoria oči pre to, v čom žijeme bez toho, aby sme vedeli pochopiť, čo máme v našich rukách, kto nás sprevádza v našom živote a na nás neustále čaká, ba hľadá nás, kým konečne porozumieme a vrhneme sa mu do náručia. Je to náš Boh Otec, ktorý nás miluje od večnosti.

Ako písali mnohí svätci, keby sme vedeli, ako veľmi sme milovaní, zomreli by sme z lásky... Ak sa necháme naplniť láskou Boha, nebude nám nič ťažké, aj keď ťažkosti zostanú, nebude nám nikto neprijateľný, aj keď jeho správanie a reč nedosvedčujú krásu stvorenia. Je tu však jej základ a je tu náš Boh, je tu s nami náš Otec a jeho láska všetko môže.

+