Neporiadok v duši - neporiadok v srdci.
Nikdy som neverila tejto fáme a vysvetľovala som to svojou lenivosťou. A áno je to mojou lenivosťou no až neskôr som si uvedomila, že neporiadok mojej duše spôsobuje neporiadok mojej izby.
Lenivosť opantala moje svedomie až natoľko, že mi neporiadok neprišiel nijak zvláštny. A tak odkladám prvé tričko na kreslo. Ide ďalší deň a ja behám po byte ako stádo splašených koní a hľadám nejaké nohavice. Vyťahujem a skúšam. Jedny, druhé tretie. Nenašla som však žiadne ktoré mi sedia. A tak si vezmem nakoniec tie, čo som mala aj včera. Samozrejme na kresle je akosi zrazu ďalšia a o dosť väčšia kôpka. Prídem domov zo školy a pridám tam ešte svetrík a tričko. Prezlečiem sa do domáceho. Je večer. Prezliekam si pyžamo. Domáce oblečenie prihodím ku kope oblečenia. Popri tomto všetkom sa však nedeje neporiadok len v mojej izbe. Prvé tričko bolo odložené preto lebo som sa pohádala so sestrou. Nohavice boli nahádzané na kope preto lebo som si radšej prispala akoby som mala mať čas. Potom som začala stresovať a robiť deň nepríjemný všetkým ostatným. Veci, ktoré som mala na sebe oblečené som zahodila na kopu, preto lebo už tisícikrát ma znova nahnevala profesorka a tak som ju poriadne poohovárala. A domáce oblečenie na kôpke je znakom toho, že ešte skôr než som stihla ísť spať som sa pohádala so sestrou, mamou a aj s babkou.
A tak funguje jeden deň, druhý deň, tretí deň... Až zrazu dnes asi po týždni a možno menej sa ráno zobudím. Samozrejme moja lenivosť ma znova prinútila trošku si poležať. Teraz som ju však tromfla. Vstala som o dosť skôr než sa mi chcelo. Pomodlím sa ranné chvály, zriekania, prečítam si zo Sv. Písma, niečo počmáram do modlitbového denníka a veľmi poprosím o pomoc v dnešnom dni tak ako každom. Zvesím nohy z postele a pozriem na ten neporiadok na kresle. Vtedy si uvedomím, že v mojej duši je obrovský neporiadok, že som si to doteraz nevšimla.
Tak deň pokračuje. Prídem domov zo školy. Najem sa, umyjem tanier a pozriem telku. Blíži sa čas kedy by som rada navštívila svojho drahého Spasiteľa na sv. omši a tak si pozriem na nete kedy, kde, čo a ako. Vedela som, že je dnes celodenná možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. Nijako som to však nepovažovala za dôležité. Mysela som si, že sv. omša bude. Nebola. Namiesto toho som tam videla mnoho kajúcnikov tak úprimne túžiacich zmieriť sa s Ježišom.
A v tom stretám známeho. Ide na svatosť zmierenia. Ja v tom dave zbadám milého brata kapucína. Vtedy si uvedomím, že toto asi nebude náhoda a tak s nevôľou sa postavím do radu. Popri čakaní sa modlím ruženec k Duchu Svätému. Ako sa však modlím napadá ma mnoho myšlienok na odchod. Nechce sa mi stáť v tej rade. Bolia ma nohy, chrbát a bla bla bla...
Zrazu sa ocitám čakajúc vpredu a zachvíľku idúc na rad oprášiť dušičku. Ani neviem prečo uvedomím si všetky moje previnenia a to všetko. Rozplačem sa a môj plač neutícha. Sem tam prídu i hlasnejšie vzlyky no snažím sa byť nenápadná aby si to nikto okrem kapucína, ktorý ma spovedá nevšimol. Odchádzam zo svatosti zmierenia s pocitom, ktorý vám nejdem opisovať lebo to nedokážem. Veď každý z vás to pozná osobne.
Nuž a idem domov. Uvažujem nad tým všetkým a som rada, že som nakoniec pristúpila k sviatosti zmierenia. Zrazu sa znova vo mne objaví: "Robiť ťažké veci často znamená robiť drobné a nenápadné veci." Spomeniem si na neporiadok doma. Prídem domov. Dlho sa mi do toho nechce. Sadnem za počítač. Počúvam hudbu, píšem na FB a na iných soc. sieťach. Niečo ma však prinúti postaviť sa a urobiť si poriadok. A tak si robím poriadok v izbe na kresle a zisťujem, že neporiadok nepozostáva len z mojich vecí. Nuž a teraz len dúfam, že sa mi so sestrou podarí dohodnúť na udržiavaní poriadku.
No a to je všetko z neporiadku v mojej duši a aj v izbe. Idem prekonať ďalší blok a upratať si skrinku s vecami do školy.
Najťažšou vecou však bude ten poriadok vo veciach udržať :)