Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar per excellence, lebo je to Kristov dar samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti ako aj diela jeho spásy.
Ján Pavol II. Vo svojej encyklike o Eucharistii kladie Ján Pavol II. otázku : "Čo viac mohol Ježiš pre nás vykonať ?" Pri poslednej večeri, keď Pán ustanovil Eucharistiu, zjavil svoje rozhodnutie dať za učeníkov svoj vlastný život, preliať za nich svoju krv, aby oni mohli žiť. Túto obetu vo Večeradle sprítomnil sviatostným spôsobom.
Pri slávení Eucharistie sa denne sprítomňuje práve toto Ježišovo rozhodnutie dať život za každého z nás. Sprítomňuje sa gesto lásky, ktorá zachraňuje a povzdvihuje každého človeka. Ježiš sa nám vydáva neustále. Dáva všetko, čo má, dáva sám seba, so všetkou láskou k Otcovi i k nám, aby sme "mali život a mali ho hojnejšie" (por.Jn10,10). V dare Eucharistie chce byť s nami prítomný "po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt28,20), a tak nám prejavuje svoju lásku bez miery, lásku, ktorá ide až do krajnosti (por.Jn13,1). Eucharistiu môžeme chápať ako "tajomstvo milosrdenstva", prejaveného voči nám v Ježišovi Kristovi.
Človek má však niekedy obavu, či je takéhoto daru hodný. Alebo si kladie otázku, čo Boh môže za takýto veľký dar vyžadovať ? Ako keby aj u Boha platilo "niečo za niečo", tak ako u ľudí. Ale keď nám dáva Boh, dáva nám vždy božsky, teda v plnosti lásky a zadarmo. Ježišova obeta seba samého za nás je najväčším znamením Božskej lásky k nám. Lásky, ktorá nesúdi, ale prijíma, odpúšťa a povzdvihuje. Lásky, ktorá je nám daná bez našich zásluh, úpne zadarmo. Čo väčšieho mohol vykonať, čo nám mohol viac dať ? Veď "nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn15,13) a "Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici" (Rim5,8). On sám tak zostane navždy darom všetkých darov, darom výnimočným. O Eucharistii s Vojtěchom Kodetom
