2. februára majú zasvätené osoby svoj výnimočný deň - ako malý darček vám ponúkam Rozjímania Jána Pavla II. nad liturgiou hodín. Celé sa mi to tu nezmestí, ale v prípade záujmu prepošlem na email celý text.

Úvod

Denne sa zasvätené osoby, ale aj mnohí laici modlia Liturgiu hodín na posvätenie času. Jánovi Pavlovi II. záležalo na tom, aby sme prenikali do hĺbky tejto modlitby. Verím teda, že nám tieto jeho rozjímania k tomu pomôžu.

V Novo millennio ineunte (str.51) píše: „Je potrebné, aby sa výchova k modlitbe stala významným bodom každého pastoračného plánovania. Ja sám som si zaumienil venovať najbližšie stredajšie katechézy uvažovaniu o žalmoch, počnúc žalmami Chvál, ktorými nás verejná modlitba Cirkvi vyzýva posväcovať a usmerňovať naše dni. Aké užitočné by bolo, keby sa nielen v rehoľných komunitách, ale aj vo farských spoločenstvách väčšmi vedelo doceniť ovzdušie preniknuté modlitbou.“

Pozrime sa, čo nám kňazom chcel povedať o modlitbe krátko po svojom zvolení za pápeža vo svojom prvom Liste kňazom na Zelený štvrtok v roku 1979: „Modlitba je v istom zmysle prvou a poslednou podmienkou obrátenia, duchovného pokroku, svätosti. Možno sa v posledných rokoch priveľa diskutovalo o kňazstve, o „totožnosti“ kňaza, o zmysle jeho prítomnosti v súčasnom svete atď., a veľmi málo sa venovalo modlitbe. Nebolo dosť nadšenia na uskutočňovanie samotného kňazstva pomocou modlitby, aby sa stal účinným jeho autentický evanjeliový dynamizmus, aby sa posilnila kňazská totožnosť. Práve modlitba určuje podstatný štýl kňazského života. Modlitba nám pomáha, aby sme vždy našli svetlo, ktoré nás viedlo od počiatku nášho kňazského povolania a ktoré nás stále vedie, aj keď sa zdá, že ho pohlcuje tma. Modlitba nám umožňuje stále sa obracať a stále smerovať k Bohu, čo je nevyhnutne potrebné, ak chceme iných privádzať k nemu.“ (Pápeži kňazom. Bratislava : LÚČ, 1996, str. 291.)

  A v knihe Dar a tajomstvo (str. 98) dodáva: „Modlitba tvorí kňaza a kňaz sa tvorí skrze modlitbu. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby, musí byť presvedčený, že čas venovaný intímnemu stretnutiu s Bohom je čas najlepšie využitý, pretože neprospieva len jemu, ale aj jeho apoštolskej práci.“

Najbližší spolupracovníci Svätého Otca nám svojim svedectvom dosvedčujú, že o modlitbe nie len rozprával, ale predovšetkým sa modlil: „Svätý Otec začínal deň skoro ráno. Vstával o 5.30 hodine, keď sa pripravil, išiel do kaplnky na rannú adoráciu, ranné chvály a meditáciu.“ „Svätá omša, breviár, častá adorácia, modlitba, týždenná sv. spoveď boli preňho základnými prvkami duchovného života.“ (DZIWISZ, S.: Život s Karolom. str. 88.) Všetky časti Liturgie hodín sa modlil s veľkou zbožnosťou. To nebol len zvyk. Nebola to rutina, ale hlboká meditácia – meditácia žalmov. Ešte pred rannou sv. omšou sa v spálni modlil ruženec. Potom nasledovali súkromne modlitby a rozjímanie v kaplnke a sv. omša. Pred audienciami – adorácia. Po ceste na obed krátke pozdravenie Pána Ježiša. Veľmi rád sa modlil litánie k Duchu Svätému, každý štvrtok modlitbu k Duchu Svätému a každý piatok krížovú cestu. Modlil sa za každého s kým sa stretol. Modlil sa pred stretnutiami a aj po nich. Hovoril: „Budem pamätať v modlitbe“, „Modlím sa za teba“. To neboli len slová. On na to pamätal a čo si nepamätal mal napísané na lístočku. Dávali sme ich Svätému Otcovi na kľakátko. Tridsať, štyridsať denne. Boli to prosby posielané z celého sveta. My sme ich prepisovali na stroji, neskôr na počítači. Obsahovali konkrétne údaje - meno, krajina a prosba. Mal tiež taký zvyk, že denne pred spaním pozeral cez okno a dával súkromné, večerné Urbi et Orbi.(MOKRZYCKI, M.: Najbardziej lubil wtorki. Krakow : Wydawnictvo M, 2008, s. 49-64.)

Blahoslavený Ján Pavol pomáhaj nám byť modliacimi sa služobníkmi Boha, ktorí budú rásť v láske k dobrotivému Bohu a ku všetkým naším bratom a sestrám.

Ukážka:

V prípade záujmu mi len napíšte email na martinmajda@gmail.com a prepošlem vám to kompletné.

Žalm 5

„... za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám. Týmito slovami sa predstavuje piaty žalm ako modlitba vhodne zapadajúca do liturgie ranných chvál, ktorou veriaci začína deň. Základný tón tejto prosby je poznačený napätím a úzkosťou pred nastávajúcimi nebezpečenstvami a ťažkosťami. Vyjadruje dôveru v Boha, vždy pripraveného pomôcť svojmu veriacemu, aby sa nepotkol na ceste života. ,Nikto nemá takúto dôveru, iba Cirkev’ (Hieronym, Tractatus LIX in psalmos, 5, 27; PL 26, 829). Sv. Augustín - upriamujúc pozornosť na titul, ktorý predchádza tomuto žalmu a znamená: ,Pre tú, ktorá dostáva dedičstvo’ - vysvetľuje: ,Ide o Cirkev, ktorá dostáva do dedičstva večný život skrze nášho Pána Ježiša Krista takým spôsobom, že vlastní Boha samého, hlási sa k nemu a nachádza v ňom svoje šťastie, ako je napísané: Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme (Mt 5, 5), (Enarr. in Ps., 5; CCL 38, 1, 2-3).’ Pomerne často vystupujú v prosebných žalmoch za oslobodenie od zlého tri osoby, ako je to aj v tomto prípade. Prvou je Boh, na ktorého sa s dôverou obracia modliaci sa človek. Zoči-voči úzkostiam namáhavého a možno i nebezpečného dňa je tu jedna istota: spravodlivý Boh, zásadný vzhľadom na nespravodlivosť, ktorému je cudzí akýkoľvek kompromis so zlom: Ty nie si Boh, ktorému by sa páčila neprávosť (Ž 5, 5). Žalmista vymenúva dlhý zoznam zlých ľudí, akými sú ničomníci, hlupáci, zlomyseľníci, klamári, krvilačníci, podvodníci. Boh je však svätý a spravodlivý, preto sa stavia na stranu toho, kto kráča po ceste chudoby a lásky, a je proti tým, ktorých cesty vedú k nebohým (porov. Prís 2, 18). Veriaci sa necíti sám a opustený, keď musí žiť v meste, vstupovať do spoločnosti a každodenných spletitých udalostí. Druhou osobou je modliaci sa človek, ktorý vo veršoch 8 a 9 predstavuje sám seba v prvej osobe, čím vyjadruje, že celý patrí Bohu a odovzdáva sa jeho veľkému milosrdenstvu. Má istotu, že brány chrámu - ako miesta Božieho spoločenstva a dôvernosti - sú pre neho otvorené a že zlí sem nemajú prístup. Vstupuje doň, aby sa tešil z istoty Božej prítomnosti, zatiaľ čo vonku sa množí zlo a jeho prívrženci slávia zdanlivé víťazstvá. Z rannej modlitby veriaci získava vnútornú silu čeliť svetu, neraz nepriateľskému. Sám Pán ho berie za ruku a vedie cestami mesta. Dokonca pred ním vyrovnáva chodník, ako hovorí žalmista v jednoduchom, ale sugestívnom obraze. V hebrejskom origináli je táto úprimná dôvera založená na dvoch slovách - hésed a sedaqáh - teda na milosrdenstve a vernosti na jednej strane, a na spravodlivosti a spáse na strane druhej. Sú to typické výrazy na oslavu zmluvy, ktorá spája Pána s jeho ľudom i s jednotlivými veriacimi. A napokon vidíme na horizonte vystupovať tretiu, temnú postavu tejto každodennej drámy. Ide o nepriateľov, zlých ľudí, ktorých prítomnosť bolo cítiť už na pozadí predchádzajúcich veršov. Popri Bohu a modliacom sa človekovi sú tu aj oni, mnohí nepriatelia symbolizujúci zlo vo svete (porov. Ž 5, 10-11). Ich vzhľad vyplýva zo slova ako základu medziľudskej komunikácie. Ústa, srdce, hrdlo a jazyk vyjadrujú, odkiaľ pochádza zloba ich rozhodnutí. Ich ústa sú plné falošnosti, ich srdce vyrába neustále zrady, ich hrdlo je ako otvorený hrob, čo túži iba po smrti, a ich jazyk je zvodný, no plný smrteľného jedu (porov. Ž 5, 10; a porov. Jk 3, 8). Po tomto tvrdom, ale realistickom predstavení zlého človeka útočiaceho na spravodlivého, žalmista v jedenástom verši vzýva Božiu pomstu. Kresťanská liturgia ho vynecháva, pretože chce byť v súlade s novozákonným zjavením milosrdnej lásky, ktorá ponúka možnosť obrátenia aj zlému človekovi. Po temnom opise hriešnika žalmista prechádza do vrcholnej modlitby, plnej svetla a pokoja. Je to vlna jasu a radosti, ktorá zaplaví toho, kto je verný Pánovi. Deň veriaceho má napriek svojim námahám a úzkostiam vždy nad sebou slnko Božieho požehnania. Žalmista, ktorý pozná hĺbku srdca i Boží štýl, nemá o tom vôbec pochybnosti. Hovorí: Lebo ty, Pane, žehnáš spravodlivého, ako štítom venčíš ho svojou priazňou (Ž 5, 13).”

Žalm 8

„Človek, ktorý je stredobodom pozornosti tohto žalmu, sa tu javí ako ozaj veľký a dôležitý. Žalmista ho predstavuje ako božskú bytosť, nie však samu osebe, ale vo svojej podstate a vzhľadom na jej posledný cieľ. Vzdáva česť človekovi, česť jeho dôstojnosti, jeho duchu, jeho životu.’ Týmito slovami zveril pápež Pavol VI. text 8. žalmu, ktorý sme si teraz vypočuli, v júli 1969 americkým astronautom, ktorí išli na Mesiac, aby cez nich vstúpil do kozmického priestoru (Insegnamenti VII, 1969, s. 493 - 494). Tento hymnus je nepochybne oslavou človeka - najmenšieho stvorenia, ak ho porovnáme s nesmiernou veľkosťou vesmíru. Človek je ,krehkou trstinou’, ako obrazne povedal veľký filozof Blaise Pascal (Myšlienky č. 264). Je však pevnou trstinou a môže pochopiť stvorenie, lebo je jeho pánom, za ktorého ho korunoval sám Boh (porov. verš 7). Tak ako v iných hymnoch, ktoré vyzdvihujú Stvoriteľa, aj Žalm 8 sa začína i končí slávnostnou antifónou, ktorej veľkoleposť sa šíri v celom vesmíre: Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! (verš 2 a 10). Z hlavnej časti spevu možno predpokladať atmosféru noci s mesiacom a hviezdami zapaľujúcimi sa na nebi. V prvej strofe hymnu (porov. verše 2 - 5) prevláda vzťah Boha, človeka a vesmíru. Na scéne sa zjavuje najprv Pán, ktorého slávu ospevujú nebesia a pery ľudstva. Chvála spontánne vychádzajúca z úst detí, umlčiava a privádza do rozpakov namyslené reči tých, čo Boha popierajú (porov. verš 3). Títo sú označení za protivníkov, nepriateľov a vzbúrencov, ktorí sa nazdávajú, že môžu Stvoriteľovi protirečiť svojím rozumom a konaním (porov. Ž 14, 1). Potom sa však hneď zjaví sugestívna scéna hviezdnatej noci. Pred týmto nekonečným horizontom sa vynára otázka: Čože je človek? (porov. verš 5). Prvá a bezprostredná odpoveď hovorí o ničote tak vo vzťahu s nesmiernosťou nebies, ako aj v porovnaní so Stvoriteľom: Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril (verš 4). Boh tieto kolosálne veci stvoril akoby s ľahkosťou a jemnosťou vyšívača, alebo s ladným dotykom hráča na harfu. Prvá naša reakcia je údiv: Ako si Boh môže pamätať a ujímať sa takého krehkého a slabého stvorenia, akým je človek (porov. verš 5)? A potom prichádza prekvapenie: Človekovi, tomuto slabému stvoreniu, Boh dal nevýslovnú dôstojnosť: Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov (verš 6), alebo - ako to možno preložiť z hebrejského originálu - máločo menšieho od Boha. Tak prichádzame k druhej strofe žalmu (porov. verše 6 - 10). Človek je tu predstavený ako miestodržiteľ samotného Stvoriteľa. Boh ho korunoval ako svojho zástupcu a dal mu všetku moc nad svetom: Všetko si mu podložil pod nohy (verš 7). Zatiaľ čo sa predstavujú rozličné stvorenia, zaznieva slovo všetko (porov. verše 7-9). Človek však túto vládu nezískal vlastnými schopnosťami, ktoré sú obmedzené a slabé, ani svojím víťazstvom nad Bohom podľa gréckeho mýtu o Prometeovi. Túto moc mu Boh zveril ako dar. Krehké a často egoistické ruky človeka dostali všetko stvorenstvo preto, aby v ňom zachovali harmóniu a krásu, aby človek svoju moc používal, ale nezneužíval, aby objavoval tajomstvá a rozvíjal možnosti. Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes vyhlasuje: ,Človek je stvorený na obraz Boží, je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva’ (porov. č. 12), aby nad ním vládol a užíval ho na Božiu slávu. Žiaľ, vláda človeka, ako ju potvrdzuje Žalm 8, môže byť pochopená aj zle a deformovaná egoizmom. Človek sa potom prejavuje nie ako múdry a rozumný vládca, ale ako násilný tyran. Kniha múdrosti upozorňuje na odchýlky tohto druhu, keď spresňuje, že Boh človeka stvoril svojou múdrosťou, aby vládol nad stvorenstvom..., aby spravoval svet v svätosti a spravodlivosti (porov. Múd 9, 2-3). Aj Jób - hoci v inom kontexte - sa odvoláva na náš žalm, aby pripomenul predovšetkým ľudskú slabosť, ktorá si nezasluhuje, aby jej Boh venoval toľkú pozornosť: Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho, že ráno ho vyhľadávaš za ránom a skúšaš si ho každú chvíľočku? (Jób 7, 17-18). Dejiny zaznamenali zlo, ktoré ľudská sloboda spôsobuje vo svete devastáciou životného prostredia a obrovskou sociálnou nespravodlivosťou. Na rozdiel od ľudských bytostí, ktoré ponižujú sebe podobných i samo stvorenstvo, sa Kristus javí ako dokonalý človek, ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby sa z Božej milosti obetoval za všetkých. Kraľuje nad vesmírom vládou pokoja a lásky, ktorú pripravuje pre nový svet - nové nebo a novú zem (porov. 2 Pt 3, 13). Jeho kráľovská moc, ako poznamenáva autor Listu Hebrejom, keď na seba vzťahuje 8. žalm, sa dokonca prejavuje cez najvyšší dar samého seba - cez smrť na úžitok všetkým. Kristus nie je vládca, ktorý si dáva posluhovať, ale sám slúži všetkým: ,Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých’ (Mk 10, 45). Týmto spôsobom obnovuje v sebe všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1, 10). V tomto kristologickom svetle Žalm 8 zjavuje silu Ježišovho posolstva a nádeje, pozývajúc nás, aby sme vykonávali svoju moc nad stvorenstvom nie nadvládou, ale v láske.”

Žalm 11

„Ide o krátku modlitbu dôvery, ktorá je v hebrejskom origináli spojená so svätým Božím menom Adonaj, Pán. Toto meno zaznieva na začiatku (porov. verš 1), tri razy sa nachádza v strede žalmu (porov. verše 4-5) a vracia sa v závere. Duchovné zafarbenie celého spevu dobre vyjadruje záverečný verš: ,Lebo Pán je spravodlivý a miluje spravodlivosť.’ To je koreň každej dôvery a prameň každej nádeje v dňoch temnoty a skúšok. Boh nie je ľahostajný voči zlu a dobru, je dobrým Bohom a nie nevyspytateľným, temným a tajomným osudom. Žalm sa delí na dve základné témy: v prvej (porov. verše 1-3) sa opisuje bezbožník v jeho zdanlivom víťazstve. Vykreslený je obrazmi z vojnového a loveckého prostredia: ako ničomník, ktorý napína svoj vojnový či lovecký luk, aby násilne zasiahol svoju obeť, teda verného (porov. verš 2). Tá je však pokúšaná myšlienkou uniknúť a oslobodiť sa z tohto neúprosného zovretia. Chcela by utiecť ,na vrch ako vrabec’ (verš 1), ďaleko od víru zla, z ničomného obliehania, od šípov klebiet zradných hriešnikov. Vo vernom je akási skľúčenosť, cíti sa osamelý a neschopný zoči-voči vpádu zla. Zdá sa mu, že sú otrasené základy spravodlivého spoločenského poriadku a ohrozený samotný základ jeho ľudského spolužitia (porov. verš 3). Vtom dochádza k obratu načrtnutom v druhom výjave (porov. verše 4-7). Pán sediaci na nebeskom tróne objíma svojím stálym pohľadom celý ľudský obzor. Z tohto nadpozemského miesta, znamenia Božej vševidiacej a všemohúcej schopnosti, môže Boh skúmať každú osobu, rozlišujúc dobro od zla a dôrazne trestajúc nespravodlivosť (porov. verše 4-5). Predstava božského oka, ktorého zrenička je sústredená a pozorná na naše skutky, je veľmi pôsobivá a posilňujúca. Pán nie je vzdialený panovník zatvorený vo svojom pozlátenom svete, ale bdelá prítomnosť stojaca na strane dobra a spravodlivosti. On vidí a predvída, zasahujúc svojím slovom a skutkom. Spravodlivý tuší, ako bola postihnutá Sodoma (porov. Gn 19. 24) - Pán ,žeravé uhlie spúšťa na hriešnikov; oheň so sírou a spaľujúci víchor’ (Ž 11, 6) - symboly Božieho súdu, ktorý očisťuje dejiny, odsudzujúc zlo. Bezbožník, zasiahnutý týmto ohnivým dažďom, predobrazom jeho posledného údelu, konečne zakúša, že ,naozaj je Boh, čo súdi na zemi’ (Ž 58, 12). Žalm sa však nekončí týmto tragickým obrazom trestu a odsúdenia. Posledný verš otvára obzor svetla a pokoja pre spravodlivého, ktorý bude kontemplovať svojho Pána - spravodlivého sudcu, no predovšetkým milosrdného osloboditeľa: ,statoční uvidia jeho tvár’ (Ž 11, 7). Je to skúsenosť radostného spoločenstva a jasnej dôvery v Boha, ktorý oslobodzuje od zla. Podobnú skúsenosť získalo počas plynutia dejín nespočetné množstvo spravodlivých. Mnohé rozprávania opisujú dôveru kresťanských mučeníkov čeliacich martýriu a ich odhodlanosť, ktorá sa nevyhýbala skúške. V Eupliových skutkoch sa katánsky diakon, ktorý zomrel ako mučeník okolo roku 304 počas Diokleciána, modlí takto: ,Vďaka, ó, Kriste: podporuj ma, lebo trpím pre teba... Klaniam sa Otcovi a Synovi, a Duchu Svätému. Klaniam sa Najsvätejšej Trojici... Vďaka, ó, Kriste. Príď mi na pomoc, ó, Kriste! Pre teba trpím, Kriste... Veľká je tvoja sláva, ó, Pane, v služobníkoch, ktorých si ráčil povolať k sebe! ... Vzdávam ti vďaky, Pane Ježišu Kriste, lebo tvoja sila ma utešila; ty si nedopustil, aby moja duša zahynula s bezbožníkmi, ale doprial si mi milosť tvojho mena. Teraz potvrdzujem to, čo si vo mne učinil, aby bola zahubená nehanebnosť nepriateľa’ (A. Hamman, Modlitby prvých kresťanov).”

Žalm 15

„Žalm 15 je často klasifikovaný ako časť ,liturgie vstupu’. Tak ako v niektorých iných skladbách Žaltára (porov. napr. žalmy 24, 26, 94), aj tu možno uvažovať o akejsi procesii veriacich, ktorí sa tlačia pred bránami sionského chrámu, aby sa mohli zúčastniť na obrade. V pomyselnom rozhovore s levitami sú načrtnuté nevyhnutné podmienky na účasť na liturgickej slávnosti, a teda aj na božskej intimite. Na jednej strane sa totiž levita pýta: ,Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu?’ (Ž 15, 1), kým na druhej strane je výpočet vlastností požadovaných na to, aby človek mohol prekročiť prah vedúci do ,stánku’, teda do chrámu na ,svätom vrchu’ Sion. Vymenovaných podmienok je jedenásť a predstavujú ideálnu syntézu základných morálnych záväzkov z biblického zákona (porov. verše 2-5). Na priečeliach egyptských a babylonských chrámov boli niekedy vytesané podmienky vstupu do posvätnej siene. No je potrebné si všimnúť jednu významnú odlišnosť od podmienok, ktoré uvádza náš žalm. V mnohých náboženských kultúrach sa na to, aby človek mohol predstúpiť pred božstvo, požaduje najmä vonkajšia rituálna čistota, ktorá zahŕňa umývanie, gestá a osobitný odev. Žalm 15 však vyžaduje očistenie svedomia, aby jeho rozhodnutia boli naplnené láskou k spravodlivosti a k blížnemu. V týchto veršoch možno počuť ducha prorokov, ktorí opakovane vyzývajú na spojenie viery so životom, modlitby s bytostným nasadením, adorácie so sociálnou spravodlivosťou. (porov. Iz 1, 10-20; 33, 14-16; Oz 6, 6; Jer 6, 20). Vypočujme si napríklad ostrú obžalobu proroka Amosa, ktorý v mene Boha odsudzuje kult odlúčený od každodenného diania: ,Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky a nevoňajú mi vaše zhromaždenia. Keď mi prinášate celopaly a svoje pokrmové obety, nemám v nich záľubu... Radšej nech prúdi právo ako voda a spravodlivosť ako stály potok’ (Am 5, 21-22.24). Pristúpme teraz k jedenástim záväzkom, ktoré vymenoval žalmista a ktoré môžu vytvoriť základ na osobné spytovanie svedomia vždy vtedy, keď sa pripravujeme vyznať naše viny, aby sme sa mohli zúčastniť na spoločenstve s Pánom pri liturgickom slávení. Prvé tri podmienky sú všeobecného charakteru a vyjadrujú etické rozhodnutie: nasledovať cestu mravnej integrity, konať spravodlivo a napokon úplne pravdivo hovoriť (porov. Ž 15, 2). Nasledujú tri predpoklady, ktoré by sa dali charakterizovať ako vzťah k blížnemu: odstrániť ohováranie, vystríhať sa každej činnosti, ktorá by mohla škodiť bratovi, skoncovať s urážkami tých, ktorí denne žijú vedľa nás (porov. verš 3). Na rade je požiadavka jasného rozhodnutia v spoločenskej oblasti: pohŕdanie ničomníkom a úcta k tomu, kto sa bojí Boha. Nakoniec sa vyratúvajú posledné tri príkazy, v ktorých si treba spytovať svedomie: byť verní danému slovu, prísahe, a to aj vtedy, keď z toho pre nás plynú nepriaznivé následky; nepraktizovať úžerníctvo - nešťastie, ktoré je aj dnes hanebnou skutočnosťou schopnou ničiť život mnohých ľudí; a napokon vyhnúť sa akémukoľvek podplácaniu vo verejnom živote - ďalší záväzok, ktorý by sme mali vedieť prísne uskutočňovať aj v súčasnosti (porov. verš 5). Nasledovať túto cestu skutočných mravných rozhodnutí znamená byť pripravený na stretnutie s Pánom. Aj Ježiš v reči na vrchu predkladá svoju podstatnú ,liturgiu vstupu’: ,Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar’ (Mt 5, 23 - 24). Kto koná spôsobom, ako uvádza žalmista - uzatvára sa naša modlitba -, ,ten sa nikdy neskláti’ (Ž 15, 5). Sv. Hilár z Poitiers, otec a učiteľ Cirkvi zo 4. storočia, vo svojom diele Tractatus super Psalmos komentuje záverečnú časť, spájajúc ju so začiatočným obrazom chrámového stánku na vrchu Sion: ,Kto koná podľa týchto predpisov, býva v stánku, odpočíva na vrchu. Ostáva teda rozhodné plnenie predpisov a skutkov podľa prikázaní. Tento žalm musí byť zakorenený vo vnútri, musí byť zapísaný do srdca, zaznamenaný v pamäti. Poklad jeho bohatej stručnosti musí byť konfrontovaný vo dne i v noci. A tak, keď získame toto bohatstvo na ceste k večnosti a prebývajúc v Cirkvi, budeme môcť napokon odpočívať v sláve Kristovho tela.’”