Vychádzam predovšetkým z knihy L. Giussani – Nekonečno v nás. Aj keď je to dosť zložité a náročné čítanie, predsa pomáha a ponúka nový pohľad na realitu okolo nás a v nás. Prelúskať sa cez to, stojí za to, aj keď je to dosť náročné a treba čítať pomaly vetu za vetou. Možno tam nájdete odpovede na mnohé otázky, ktoré ani len neviete vysloviť ... Einstein:„Každý, kto verí, že jeho život a život iných, čo sú mu podobní, nemá zmysel, je nielenže nešťastný, ale sotva schopný žiť.“

Vychádzame z týchto troch predpokladov:

• 1: Realizmus – učíme sa z reality okolo nás. Uvažujeme o našej životnej skúsenosti. Vnímam to, čo prežívam.

    Rozlišujeme dva druhy skutočnosti

– merateľnú a nemerateľnú.

(Merateľná – hmotný svet, to čo vidím, chitám...

Nemerateľná – napr. idea dobra... (Keď poviem – on je dobrý – to sa nedá odvážiť, ani odmerať...)

• 2. Rozum - rozumnosť. Je to schopnosť uvedomovať si, všimnúť si a hodnotiť realitu okolo nás a v nás. Postoj človeka chápeme ako rozumný vtedy ak sa prejavuje ako primerane zdôvodniteľný. (Nepoužijem megafón na komunikáciu s dvoma ľuďmi – to by bolo nerozumné, nedá sa to primerane zdôvodniť, ale pri 200 ľuďoch je to už primerane zdôvodniteľné, ak ho použijem.)
• Na druhej strane nemôžeme však tvrdiť, že rozumné je len to, čo je dokázateľné, alebo logické. (To, že má matka rada svojho syna nie je výsledok logického procesu, ale istotu o tom máme zo skúsenosti.) Časť reality, ktorú si naše vedomie - rozum -  môže uvedomovať tvorí oblasť morálnych právd. (Mama pripraví večeru – a ja namiesto toho, aby som začal jesť – budem chcieť zavolať chemického analytika, aby overil, či mi do jedla nedala otravu. To, že viem, že by ma nechcela otráviť viem na základe skúsenosti.)
• Človek nemôže žiť bez určitých mravných istôt. Bez toho, že by nevedel posúdiť s určitou istotou správanie druhých ľudí voči sebe. Veriť niekomu znamená – pridať sa k tomu, čo tvrdí on. Nebolo by možné napredovať, keby každý musel prejsť všetkými postupmi a analýzami od začiatku. Z takéhoto pohľadu je problém morálnej istoty aj problémom naše existencie – a v týchto prípadoch istotu pomocou prístrojov nedosiahneme.
• /Príklad s jedlom: V reštaurácii predpokladáme, že nič nejedlé nám tam nedajú, neoverujeme dodávateľa, ani pestovateľa.../

• 3. Vplyv mravnosti na poznávanie. Nemáme to ako na 100% overiť – preto dôverujeme. Tu vyvstáva otázka – ako môžem dôverovať nejakému človeku? Napríklad mame? Dôverovať niekomu znamená počítať s faktorom ľudského správania, ktorý označujeme termínom mravnosť. /Mama by ma nechcela otráviť – počítam s tým bez aktuálneho overovania, na základe minulých skúseností, lebo doteraz mi neublížila./

• Pri poznávaní ovplyvňujú rozum a aj konanie - city. Len na poli prírodných vied a matematiky cit neovplyvní vedecké výsledky. No v ostatných oblastiach cit ovplyvní môj záujem o niektoré problémy. Napr. Ak ma nejaká vec nezaujíma – stačí mi onej bežná informácia, – nevenujem jej pozornosť. Prípadne sa naviažem na prevládajúcu mienku, bez seriózneho štúdia danej problematiky. No láska  k pravde by mala byť silnejšia ako naša naviazanosť na názory, ktoré sme si o predmete vytvorili, resp. nekriticky prijali podľa prevládajúceho názoru. Často nám chýba pozornosť a sústredenie k poznávaniu.
• My pravdu nevytvárame – len odhaľujeme a spoznávame.  /Podnet na diskusiu?/
• Gravitačný zákon tu bol skôr, ako sme ho opísali.
• Mnohí majú radšej povrchné poznanie ... A diskotéku vymenia asi vždy za dobrú knihu J

Všimnime si úroveň otázok niektorých ľudí...

To o niečom svedčí. /Hladnému sa len o chlebe sníva J/ Každý človek si však určite raz položí otázky tohto typu:

• Aký je konečný (chápem v zmysle posledný, definitívny) zmysel existencie? Prečo jestvuje smrť? Oplatí sa vôbec žiť? Aký je podstatný a najhlbší zmysel života? Čo naozaj stojí za to, aby sme pre to žili? Z čoho a načo je stvorená realita okolo nás? //Kladieme si tie otázky???/
• Náboženský zmysel sa prejavuje v našom ja práve na úrovni týchto otázok tj. zhoduje sa s naším serióznym prístupom k životu, ktorého dôkazom je práve to, že si kladieme tieto otázky. Je v nás potreba nájsť vyčerpávajúcu, alebo aspoň uspokojujúcu odpoveď na tieto otázky?
• /Kto iný vie ponúknuť uspokojivé odpovede na tieto otázky – asi iba náboženstvá sa o to vôbec pokúšajú, veda to rieši – nerieši?/

Nerozumné postoje k uvedeným náb. otázkam – resp. otázkam o zmysle vecí...

• 1. Považujú ich za „nezmyselné“. Mnohí radia, aby sme sa vôbec nestarali o takéto otázky.
• 2. Sústreďujú sa na presadzovanie svojej vlastnej osoby – na svoju dokonalosť a sebestačnosť, aby boli „super“. Ale aj keby dosiahli neviem akú ľudskú dokonalosť- nedá im to uspokojivú odpoveď na zmysel života.
• 3. Snažia sa na tieto otázky nemyslieť. Hovoria – nepripomínaj mi stále môj koniec. Vychutnávajú si v prítomnosti rozkoš z existencie. Takýto ľudia nie sú vôbec nároční – berú, čo život dáva. Alkohol, drogy... sú najistejšou zárukou, ako sa zmieriť s prítomnosťou.
• 4. Ďalším sa stačí kochať krásou sveta. Povedia - už pre to sa oplatí žiť. (Matke, ktorej zomiera syn by takýto pohľad na svet a život iste nestačil.)
• 5. Popierajú to, že možno nájsť odpovede na otázky o zmysle všetkého. /Isteže rozum dospeje do štádia, kedy povie – tu je tajomstvo, ale ho nepopiera. Vrcholom toho, čo môže rozum dosiahnuť je uvedomiť si existenciu čohosi neznámeho, nedosiahnuteľného – TAJOMSTVA. Tajomstvo nie je pre rozum obmedzením, ale tým najväčším objavom, ku ktorému môže rozum dospieť. Je objavom toho, že jestvuje čosi, čo je rozumom nezmerateľné./
• Kant to vo svojej Kritike čistého rozumu hovorí: „Ľudský rozum má v istej oblasti svojich poznatkov ten zvláštny údel, že naňho útočia otázky, ktoré nemôže odmietnuť, pretože sú vlastné jeho prirodzenosti, nie je však schopný na ne odpovedať, lebo prevyšujú každú schopnosť ľudského rozumu...“
• 6. Ideál života by mal, podľa týchto mysliteľov, spočívať v nejakom hypotetickom budúcom pokroku.

Prečo sa človek uchyľuje k týmto nerozumným postojom?

• Podlieha predsudkom, verejnej mienke, nejakej ideológii, má nerozumný postoj k pozorovanej realite.
• (A naozaj skutočnou prekážkou autentickej nábožnosti je nedostatok vážnosti vo vzťahu k realite, čoho najzreteľnejším príkladom sú predsudky. /Povedia – to sú rozprávky na dobrú noc – ale seriózne sa im nevenujú./ Prejavom veľkého ducha a životaschopnosti človeka je práve dychtivé skúmanie a poznávanie vlastnej existencie v každodennom úsilí a v kontakte s realitou.)

Ako sa v nás prebúdza otázka o konečnom zmysle vecí?

• (Teda, že toto všetko, čo vnímame má nejaký význam?)
• 1.      Pozorujúc prítomnosť. Ide o prítomnosť, ktorú nevytváram ja, ale ktorá sa mi ponúka, dáva, je tu a ja nad ňou žasnem. Uvedomujem si, že to, čo tvorí realitu je iné ako ja. Najprv ťa naplní úžas nad realitou a až potom si uvedomíš seba, zasiahnutého úžasom.
• 2.      Uvedomenie si, že som sa nestvoril sám. Som stvorený. A to je okamih zrelosti, keď objavím, že som závislý od niekoho iného... /Ani život som si sám nedal./
• 3.      Zákon v srdci človeka. Vedomie vlastného ja súvisí s vnímaním dobra a zla. Som nútený z vnútra posudzovať a spoznávať či ide o dobro, alebo zlo. (Nazývame to svedomím.)
• C.S. Lewis –   v knihe Zničení človeka – porovnáva "korene" prirodzeného zákona v rôznych kultúrach...
• 4.      Počas života máme v sebe zapísané aj tieto požiadavky:
• 1.      Požiadavka pravdy – tj. aby veci a jestvovanie mali svoj význam.
• 2.      Požiadavka spravodlivosti – túžime, aby bola spravodlivosť. (Napr. Popravili človeka, ktorého neskôr uznali za nevinného. Kto mu teraz preukáže spravodlivosť, keď už je mŕtvy? Lebo ak nie je možné mu preukázať spravodlivosť, potom spravodlivosť neexistuje. Bez perspektívy „druhého sveta“ by spravodlivosť teda nebola možná.)
• 3.      Požiadavka šťastia.
• 4.      Požiadavka lásky. TRVALEJ LÁSKY.

(G. Marcel hovorí: „Miluje ten, kto hovorí druhému: nesmieš zomrieť.“)

Úloha slobody v tomto všetkom?

• Ak by sa môj životný údel napĺňal bez slobody, nemohol by som byť nikdy šťastný, lebo moje šťastie by nebolo mojim šťastím a môj údel by nebol mojím údelom.  Keby sa odhalenie údelu, odhalenie konečného zmyslu odohrávalo automaticky, nebolo by to už moje odhaľovanie. Údel je niečo pred čím je človek zodpovedný, v spôsobe ako dosiahne svoj údel sa prejavuje jeho zodpovednosť a tento spôsob je plodom slobody.
• Sloboda sa neprejavuje natoľko vo veľkých rozhodnutiach, ale už v tom celkom nenápadnom počiatku, kde sa vedomie stretá s realitou. Človek už tu akoby nebadane uskutočňuje výber – alebo kráča v ústrety realite s otvoreným očami, čestne nazývajúc chlieb chlebom, alebo sa postaví k realite odmietavo, chrániac si oči rukami, aby sa vyhol nepríjemným a načakaným úderom. Realitu posudzuje z vlastného hľadiska a tak v skutočnosti hľadá a uznáva len to, s čím CÍTI zhodu (rozum chýba?) a je potenciálne plný námietok voči realite a vyhýba sa prekvapivým vnuknutiam reality.
• Výchova k slobode:
• Sloboda sa chápe ako výchova k  zodpovednosti. Ako výchova k vnímavosti. Aby som si všímal všetky činitele a vedel prijať nadobudnuté poznanie. A to samotné prijatie je veľmi dôležité.
• Výchova ku kladeniu otázok:
• Potrebné je pýtať sa. Prvotná zvedavosť – je otvorenosťou plnou túžby, aby všetko malo svoj pozitívny zmysel. Keď sa pýtam tzn. zisťujem stav reality a nehovorím o nej hneď súd, úsudok.
• /nie, že si prečíta 1 knihu, pozrie 1 film a myslí si, že vie všetko.../

A ešte slobodná vôľa

• Samozrejme, že pri tom hľadaní a pátraní po odpovediach zakúšame určité RIZIKO: či to preskúmam správne, či sa nepomýlim... A veľmi dôležitú úlohu tu zohráva ešte vôľa človeka...
• Giussani hovorí o svojej skúsenosti: „Ocitol som sa na konci skalného výčnelku – vo vzdialenosti asi jedného metra začínal druhý skalný výbežok a dolu medzi tým bola priepasť. Pritisol som sa k skale. Kričali mi: „Neboj sa, my sme predsa tu.“ A aj ja som si sám sebe hovoril: „Čo si hlupák, veď oni ťa nepustia, udržia ťa na lane.“ Hovoril som si to, vedel som to, ale od skaly som sa aj tak neodlepil. Museli sme sa vrátiť.“ Je to podobné, ako keď ľudia hovoria: „Viem, že máte pravdu, ale ja nie som aj tak presvedčený.“ Je tu to prázdno, tá priepasť medzi tušením pravdy, tušením bytia, ktoré nám sprostredkuje rozum a medzi našou vôľou, ktorá pohne ku konaniu. Rozum, ktorý tuší, že to bytie existuje, je aj tak oddelený od vôle, ktorá je citovou a ktorá by sa mala prikloniť k poznaniu rozumu, no nie vždy sa prikloní.
• Na prekonanie tohto nášho strachu a neistoty v odpovediach na otázky o zmysle všetkého (tej priepasti, ktorú vystihujú naše otázky typu - ale, čo ak..)  nám slúži spoločenstvo ľudí. (Napr. dieťa sa bojí ísť do tmavej izby, ale s matkou tam vojde.)
• Cirkev a tradícia... (Je akoby pamäťou ľudstva.)
• Spoločenský rozmer nie je náhradou slobody, ale je predpokladom jej presadenie sa, rozvoja.
• Skutočná dráma vzťahu človeka a Boha, sprostredkovaného rôznymi znameniami (napr. vesmír, ľudská skúsenosť...) nespočíva v krehkosti dôvodov, veď celý svet je jedným veľkým dôkazom. Skutočná dráma spočíva vo vôli, ktorá ma priľnúť k tejto nesmierne evidentnej, očividnej skutočnosti.
• Napr: Závislosti – rozum hovorí nerob, ale vôľa to už nevie ovládnuť.
• Tiež to vyžaduje potom zmenu zaužívaných stereotypov, postojov a pod.
• A niekedy sa nám zdá byť život ľahší – keď žijem v chcenej nevedomosti.
• Ale nebude určite šťastnejší.
• /To akoby murár povedal, že sa radšej nebude učiť murovať, aby toho veľa nevedel, ale nejako ten dom predsa postaví... Je malá pravdepodobnosť, že to dopadne dobre./

Otvorená otázka zjavenia BOHA

• Počúvajme, čo už Platón píše Sokratovi (takmer 400 rokov pred Kristom): „Zdá sa mi, že v tomto živote sa k spoľahlivej pravde o týchto veciach nedá nijako dospieť, alebo len s nesmiernymi ťažkosťami. No predsa si myslím, že by bolo zbabelé nehľadať a neskúmať. Potrebovali by sme pomoc zjaveného slova od nejakého boha.“ Túži po pomoci – po nejakom zjavení, ktoré by mu pomohlo vyznať sa v sebe, ktoré by mu dalo uspokojivé odpovede na otázky jeho vnútra.
• Sv. Tomáš Akvinský k tomu hovorí: „K pravde o Bohu by rozumom mohol dospieť skutočne len malý počet ľudí, ktorí by na to potrebovali dlhý čas a v ich poznaní by bolo primiešaných množstvo omylov. Preto prišlo Božské zjavenie.“
• Horkheimer dodáva: „Bez Božieho zjavenia by sa človek nedokázal v sebe vyznať.“

Cieľom bolo...

• Ukázať, že v človekovi sa nachádzajú tieto veľké otázky o zmysle života a človek túži kdesi vo vnútri po tom, aby jeho život mal nejaký konečný zmysel.
• Záleží od seriózneho prístupu k poznávaniu...
• Záver – kresťanstvo ponúka najuspokojivejšie odpovede na otázky o zmysle všetkého...