« Späť

Zazitky z Rima II. - viera

Kňaz, ktorý bol s nami, mal pre nás pripravené zamyslenia. Rozjímali sme o živote Panny Márie. Tá skúsenosť, že bola úplne obyčajnou ženou, jej reakcie boli také prirodzené a ľudské... napĺňalo ma to silou. Strach, neistota, otázky, ale aj odvaha a oddanosť láske.

 

Po prečítaní sme mali chvíľočku pre seba a potom sme dostali na papieri pár otázok a modlitbu k danému rozjímaniu. Neviem už, kedy a kde to bolo, ale v jednom z nich som čítala: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova. – vydať sa Bohu úplne – napospas do jeho rúk“ Tieto slová ma zarazili. Vydať sa napospas... to vyžaduje bezvýhradnú vieru v toho, komu sa vydávam... úplnú dôveru v jeho lásku voči mne, vieru v jeho schopnosti, vieru, že chce... mám túto vieru? Áno, verím, že Boh ma miluje. Áno, verím, že všetko môže. Nie, neverím, že chce...

 

Uvidela som ako v zrkadle moju neveru v to, že by ma Boh vypočul. Myslím tým – aktívne vypočul. Verím, vlastne viem, že počúva všetko, čo mu hovorím. Som neskutočne šťastná, keď som s ním. Dáva mi všetko, čo potrebujem a strašne veľa vecí, ktoré nepotrebujem, ale chcem. No ak príde na modlitby za potreby iných... neviem sa rozpamätať na jediný prípad, kedy by som videla odpoveď na moje príhovory. Možno mám len slabú pamäť, kto vie... ale nepamätám. Nemám takýto dar viery. Charizma viery... pomôžem si slovami jedného múdreho muža...

 

Charizma viery je moc. To je dar, ktorý je o moci. Tento dar uschopňuje toho, ktorý ho má, t.j. charizmatika ísť za realitu a vyhlasovať ju. To je sila, ktorá vedie človeka, aby išiel za realitu ako keby do inej reality. To je dar, ktorý umožňuje povedať, vyhlásiť, že sa stane čosi, čo dnes nie je, ale do čoho už charizmatik vstúpil na základe toho obdarovania. Je to správa o Bohu a o nás v tom zmysle, že sme možno niekedy tiež postavení na nejakú horu, do nejakých zápasov, čeliť presile a vyčkávať na Boží zásah...(o. Milan Bednarik)

 

Mám okolo seba ľudí - priateľov, ktorým iné, ako takáto viera nepomôže. Bezmocnosť, ktorú som pocítila, ma sklátila. V tej chvíli som zapochybovala... no čítala som ďalej. Otázky na telo, otázky bez odpovedí, príliš veľké, príliš nepochopiteľné, príliš bolestivo-odhaľujúce... nezostávalo iné, ako vrhnúť sa do slov modlitby... a v nej opäť prehovoril Boh: „Nič vám nebude nemožné, len keď budete mať vieru! Aj keď bude malá ako horčičné zrnko!“ (Mt 17,20)

 

Už mlčím. Horčičné zrnko stačí. Veď Otec dáva vzrast. Raz možno bude zo mňa strom, v ktorom budú bývať nebeské vtáky... moji priatelia...