Môj najstarší brat je... ani neviem. Vzťah medzi nami... ťažko popísať. Je medzi nami cca 10-ročný rozdiel. Pokiaľ sa pamätám, vždy bol vyšší, starší, múdrejší... lepší ako ostatní. Keď bol dobrej vôle, jeho hlas mi pripomínal hlas nášho tatina. A keď bol zlej vôle... úzka, takmer rovná čiara pier, sklopené oči a prudký povzdych ma vedeli dať do pozoru. Občas sa stalo, že sa niekto pomýlil a považoval ma za jeho dcéru. V takých chvíľach som bola tajne hrdá :) Dnes je to medzi nami trochu iné...

Neviem, ako je to u iných ľudí, ale mne sa dosť často sníva. Milujem ten fakt, že v snoch je všetko jasné a samozrejmé. Človeka nikdy neprekvapí, že lieta, hovorí po Japonsky, mávnutím ruky zastaví rozbehnutý rýchlik... Občas mávam všelijaké sny :) A občas mám SNY! Niekedy sa stane, že mám SEN!, ktorý má tú moc zmeniť moje srdce, myseľ a aj činy. Bolo to nejak po Vianociach, keď som v takom sne stretla anjela. Za celý sen mi povedal jedinú vetu: Povedz to Palovi.

Je február, v práci neviem, kde mi hlava stojí, som nevyspatá a extrémne podráždená. Príde mail s upozornením na domáce úlohy z animátorskej školy. Čítam... asi som zle rozumela... čítam ešte raz... to sú blázni... nikdy som takto Boha nepočula. A ako mám ja niekomu vravieť o viere, keď tá moja sa práve trasie ako ranené vtáča? Každé moje slovo by bolo totálnym žvástom. Bože, to čo si si vymyslel? Si zo mňa robíš srandu. Teraz, keď sa s tebou nebavím... to je totálny fail.

Ťuk ťuk v hlave – povedz to Palovi.

Nedeľa poobede. Prišli na návštevu všetci bratia aj s deťmi. Decká vedia narobiť poriadny krik. Iba tá najmenšia je ešte prilepená na mamine. Sedíme v obývačke, deti vybehli hore do izby hrať sa. Rozprávam sa s bratom. Je to prvý rozhovor, na ktorý si viem spomenúť, v ktorom používam viac-slovné vety, ba až súvetia... o Bohu ani slovo... blíži sa večer. Pribehne najmladšia druhého brata.

„Malienka, už ideme pleč. Už je vela hotiniek.“ nevie ešte poriadne rozprávať.

„Hej? A koľko?“ pozriem na hodiny.

„Fúha, aj ja idem preč.“

„A kam?“

„Do kostola.“

„A plečo?“

„Idem navštíviť Ježiška.“

„Ale veď si bola láno.“

„Nie, nebola. Idem teraz.“

„Tak to je doble.“

Odbehla. Krátky pohľad vľavo. Pery zovreté, oči upreté na stôl - ticho.

Povedzme si narovinu - podľa zadania zo školy som zlyhala na celej čiare. Bola som neschopná otvoriť ústa v jasnej reči. Ktovie prečo, ale moc ma to netrápi. Práve volal brácho, že ide k nám...