My skôr narodení, ktorí sme hltali krásny román Boženy Němcovej, vieme, že tieto slová preniesla pani grófka, keď sa pohrebný sprievod poberal popod jej okná. Nuž, aj dnes po 180 rokoch, existujú také šťastné ženy.
V podtatranskej dedinke, v tzv. Mariánskej doline, žili babka s dedkom, mali päť detí , gazdovali a ničím sa nelíšili od ostatných obyvateľov dediny. Deti vyrástli, založili si rodinky, podaktoré vyštudovali a starkí starli. No vždy na Vianoce sa všetci zišli a to bolo radosti, hoci dom praskal v švíkoch.....
Dedka trápili mnohé choroby a dávnejšie umrel. Starenka osamela, ale nespúšťala sa. Pomotkala sa po dvore a okolo hydiny, kravku predala, v záhradke popestovala, čo vládala, zemiaky jej prišli nasadiť synovia, i zeleninu poplieť. Pod oknami na ulicu vždy svietili krásne kvety, človeku poskočilo srdce, keď išiel okolo. Nakoniec sa do poloprázdneho domu usadili najstarší syn s manželkou, ktorí odišli do dôchodku a odrástli im deti a postupne odchádzali z domu. Babička potrebovala pomoc a dostala ju. V chyžke nechýbali knižky, najviac ju tešili životopisy svätých a Katolícke noviny- z tých jej neušlo nič. Keď už vonku nevládala, látala bielizeň, plietla, háčkovala a každá návšteva dostala suvenír - strakaté pletené papučky . Keď´ už nevládala do kostolíka cez celú dedinu sama, odviezol ju každý večer i v nedeľu dobrý syn. Vnuci šikovní, zveľadili dom i dvor a babke vďačne svietili oči. Plakať ju videli len raz- keď jej havaroval vnuk- člen leteckej záchrannej služby a pochovávali ho. Inak jej oči stále svietili radosťou....
Načo o tom písať? Nič zvláštne....takto žijú milióny ľudí.....
Ale my milióny nevidíme. Udrie nám do oka človek, ktorý žije blízko nás a zdieľame s ním jeho šťastie.
Včera sa babička uložila k popoludňajšiemu "šlofíku". A keď ju po dvoch hodinkách išla nevesta zavolať na popoludňajšiu kávičku s koláčikom, rúčka už bola stuhnutá a zvierala ruženec.
Netreba byť grófkou, aby človek zašepkal: "Šťastná to žena." Na jednej studničke pri potulkách nemeckými Alpami som videla tabuľku: "Aký pekný a jedoduchý je môj život: dávať, a stále len dávať".
Aké obyčajné....a priznajme si....aké krásne.
