« Späť

Pane, akú krásnu zem si nám dal!

Pane, akú krásnu zem si nám dal!

Mám kamarátku, ktorá mi dáva originálny darček na narodeniny. Bývajú prázdniny, prichádza zďaleka domov. Nikdy neprezradí nič okrem "Ide sa!" Iba naznačí druh obuvi, či treba vibramy, stačia adidasky alebo sandále...

Pred týždňom to bola menšia túra po Tatrách, nad dvetisícku už nevystúpim, ale boli sme pozrieť Západné Tatry, kedysi zvané Liptovské hole. Nie je tu taký ruch, aj ochrana prírody je prísnejšia, ale ak sa potichu chodí v obuvi s nehlučnou podošvou, je čo vidieť. (Aj maca, ale my máme dobre platených anjelov strážnych!)

Tentoraz to bolo ozaj prísne tajomstvo, lebo vziať si adidasky aj sandále...mmmno....divné.

Potiahli sme smerom na Liptov, ale hneď naprvej križovatke doľava a ...Malužiná, obidve Boce a prvá zastávka za Čertovicou. Počasie ako vystrihnuté....žiadna páľava, ale ani zima. Ľahučký vánok a výborné dýchanie. Pomaličky sme vyšli do kopca, stretli sme niekoľkých odvážnejších, čo mali namierené na vyššie končiare,ale bez závisti sme im zamávali, sadli do trávy a voňali. Smreky, lipy, brezy, sem tam borovica....aj tráva voňala, hoci zneďaleka sa presadzovalo seno so svojou arómou. Krásne hlboko leží dedinka, ktorá má meno podobné nášmu priateľovi, tak sme mu poslali sms-ku a taký mobilácky záber, kde to sme....Moja spoločníčka ukázala na kolibu, kde vraj majú dvadsať druhov halušiek. To bola pravda, ale zo štyroch ponúkaných vhodných nápojov- kyslá i sladká žinčica, cmar a kyslé mlieko mali iba to posledné....

Nasadli sme a prebrázdili sme Horehronie. Kde bolo pekne, zastavili sme a pozreli dedinky, polia, lúky, Hron..."Len čím ďalej od diaľnice, nemám známku!" . Súhlasila som, lebo som zasa namiesto svišťaniu áut okolo uprednostňovala pokojnú atmosféru, kde sa dalo porozprávať.

"Tak, a teraz vari i zomrieť môžem, pôjdem do neba"- povedala som vyjavenej dievčine, ktorá ako katechétka bola šokovaná mojou istotou. Ona už veru príslovie "Za živa v Bystrici, po smrti v nebi...nepozná.

Nuž, na toto boli tie sandále....pobrúsili sme pekným mestom, posedeli v príjemnej kaviarničke, popozerali, žiaľ,iba predsiene kostolov- interiéry viditeľné iba spoza mreži alebo cez sklenené výtvory vo dverách....Bystricu sme opustili, keď už vrcholila popoludňajšia siesta, autíčko sme vyvetrali a viezli sme sa ďalej obďaleč diaľnice....Obišli sme Zvolen, výlet na Pustý hrad som musela sľúbiť na inokedy, cez Vígľaš, Detvu a Hriňovú s Raticovým vrchom späť na Detviansku Hutu....Ke´d som bola mladá, bola to liaheń kňazov a rehoľných sestričiek...o pár kilometrov obrázok aký býval v mojich knižkách o Slovensku.....opäť sme vytiahli auto na uzučkú cestu do kopca, usadili sa pod krásnym detvianskym krížom, ktorého vek prezrádzal ešte pôvodnú ručnú výrobu. Zvonce kraviek a ovečiek ponúkali už dávno nepočutú symfóniu....vtáčky, ojedinelé zakikiríkanie či brechot.....a pohľad na hory dookola, kde sme si urobili zemepisnú súťaž , správnosť odpovedí sme overili až v autoatlase. A veru nás neučili v škole zle....

Mňa cesta cez Kokavu , ale i Hnúšťu, Likier a Hačavu odrádzala, pamätala som si ešte exkurzie do týchto končín, kde sme si pchali vreckovky do nosa a kde svoje príplatky za škodlivú atmosféru zaplatil rakovinou pľúc mladý inžinier, otec milej rodinky,,,,ale výsledok ma uspokojil. Mesačnú krajinu s holými pahýľmi stromov už nevidno a haldy boli zarastené tak, že ich pôvod nebol rozoznateľný, Usmievali sme sa, že aj v takej Kokave majú Tesco-  doplnili sme minerálky a oblátky- a už nás vítal zaujímavý masív Muráňa. Ej, mať tak čas a v mojom prípade i kondičku zájsť hore!....Na okolité dedinky, v jednej z nich na cintoríne odpočíva môj dobrý pán doktor- ešte vietilo slniečko, hoci menšia hodinová ručička sa blížila k siedmej. Bola som vo výhode- mohla som pozerať i do boka na kvety, kríky,lúky....a do vrecka som si predtým namrvila aj zopár zrniek čerstvešj raže, ktorá už má najvyšší čas do žatvy...Odrazu sa ako blesk z čistého neba vynorila už Kráľova hoľa i s menšou susedkou- Prednou, a slniečko už zazeralo na nás šikmo....ale tie farby! Tá ich hra po skalách....Nuž ale mobil na výrobu prezentácie nestačí.

Dedinka Telgárt nám prezradila, že sa neodvratne blížime k domovu  a míňajúc obidva hranovnické kostoly s opatrným pohľadom na rómske deti na ceste nám tĺkli srdcia radosťou nad vydareným dňom.

No a čo mal takýto cestopis? O čom to bolo?

Iba o tom, že kto nemá peniaze na exotické krajiny alebo nervy na dravé cestovky, ktoré ponúkajú za slušné peniaze veľkú muziku a potom to býva naopak, nemusí práve nariekať. A Že náš nebeský Otec dal každej krajine čosi krásne do vienka a na Slovensko v nijakom prípade nezabudol.

Za to mu buď česť a chvála naveky a ak už je tu tak pekne, asi ozaj oko nevidelo a ucho nepočulo, čo nám raz chystá.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Poďte a berte si bez peňazí, bohatstvo a plnosť vám dám... Počula som v kázni, že Boh nás volá a chce nám dať, bez platenia, chce dať plnosť...života, krásy... Ďakujem za krásny blog, Irmuška:o)
Odoslané 2.8.2013 12:12.
Poďte a berte si bez peňazí, bohatstvo a plnosť vám dám... Počula som v kázni, že Boh nás volá a chce nám dať, bez platenia, chce dať plnosť...života, krásy... Ďakujem za krásny blog, Irmuška:o)
Odoslané 2.8.2013 12:12.
Hihi, platili sme len benzín a obedík....emoticon))) ale krása sa fakt zaplatiť nedá.
Odoslané 2.8.2013 12:30.